Rodený Bratislavčan VLADIMÍR ČERNÝ patrí k našim najvýraznejším divadelným umelcom.
Pred kamery sa postavil už v detskom veku a dnes má za sebou desiatky postáv v divadelných inscenáciách, v slovenských a českých filmoch a v televíznych seriáloch. Je jedným zo zakladajúcich členov divadla Astorka Korzo ´90 a od roku 1995 aj jeho riaditeľom.
Vaším hereckým debutom bola postava vo filme Jánošík, ktorý režíroval legendárny režisér Paľo Bielik. Ako si na túto osobnosť spomínate? V čom vidíte jeho jedinečnosť?
Pamätám sa, že ako desaťročný chlapec som sa musel pozerať do veľkej výšky, aby som mu videl do tváre. Bol to veľký, vzrastom vysoký chlap, ktorý bol veľmi príjemný. Keď som mu rozbil okno, namiesto toho, aby ma vyfliaskal, pozval ma na konkurz a dostal som úlohu Jura Jánošíka. V tom čase natočiť taký skvelý a úspešný film mohol iba výnimočný človek.
Spomínate si ešte na svoj prvý honorár?
Za svoj prvý honorár som si kúpil bicykel Favorit, ktorý mi, bohužiaľ, niekto ukradol. Náš okrskár to vtedy zistil a bicykel som mal asi o tri dni doma. Už som ho viac nenechával v záhrade.
Okrem herectva vás lákal aj šport, keďže pochádzate zo športovej rodiny. V päťboji ste sa dvakrát zúčastnili aj na majstrovstvách sveta. Čo spôsobilo, že ste sa napokon rozhodli pre hereckú dráhu?
Otec bol výborný vodný pólista, neskôr moderný päťbojár, a mama skvelá plavkyňa. Od malička som bol vedený k športu a neviem si celkom dobre predstaviť, že by som nemohol športovať. Vyrastal som dlhú dobu u starých rodičov a moja babička bola ochotnícka herečka, ktorá ma viedla k recitácii a k divadlu. Nakoniec som vyštudoval na VŠMU odbor herectvo.
Vyrastali ste v Bratislave. Ako si spomínate na naše mesto v čase svojho detstva?
Býval som nad hradom na Mudroňovej ulici. V tom čase bolo málo áut, sem tam nejaký trolejbus, mohli sme hrať na ceste futbal alebo hádzať loptou do obrubníkov chodníka. Vrátil som sa domov zo školy, odhodil som tašku, a už sme sa hrali v kameňolome na indiánov. Ja som patril medzi Apačov.
Ktoré zákutia mesta ste mali a máte najradšej, kde relaxujte?
Rád som chodil do Horského parku na prechádzky so psom, behávať na Železnú studničku a na Kačín a nevynechával som ani Kolibu. To platí aj dnes.
V čom je pre vás Bratislava inšpiratívna?
Takmer vo všetkom. Už je to ozaj veľkomesto. Je tu mnoho príležitostí, ako príjemne stráviť voľný čas. Divadlá, koncerty, knižnice, galérie, krčmičky, krčmy, kaviarne, dobré reštaurácie, Dunaj.
Ako sa pozeráte na jej súčasné premeny?
Mesto sa stále mení. Myslím si, že k lepšiemu. Mám pocit, že Bratislava je v súčasnosti v správnych rukách a dúfam, že snaha o jej vylepšovanie bude pokračovať aj v nasledujúcich rokoch.
Po skončení štúdia na VŠMU ste začínali ako herec v Divadle Na korze, potom ste pôsobili v činohre Novej scény, zahrali ste si aj v Štúdiu L+S a nakoniec ste v roku 1990 stáli pri zrode Divadla Astorka Korzo ´90. Ako si na tieto roky spomínate?
Spomínam najmä na úžasné roky mladosti v Divadle Na korze. Zoznámil som sa tam s umelcami, ktorí navždy poznačili môj nielen umelecký život, ale aj divadelné myslenie a cítenie a zároveň sa stali mojimi doživotnými priateľmi. Lasica, Satinský, Strnisko, Porubjak, Kňažko, Huba, Furková, Kolínska, Dančiak, Labu[1]da, Debnár, Gregor, Kukura, Kocúriková, Magda Vášáryová. Divadlo Na korze existovalo, bohužiaľ, len tri sezóny. Za[1]tvorili ho vraj „z hygienických dôvodov“. Skrátka, totalitná normalizácia. Našťastie sme potom skoro všetci pokračovali na Novej scéne.
Od roku 1995 ste riaditeľom divadla Astorka Korzo ´90, ktoré vlani oslávilo už tridsať rokov svojej existencie. Ktoré inscenácie pripravujete v novej sezóne a na ktoré sa môžu diváci tešiť?
Pripravujeme niekoľko zaujímavých projektov. Minulý rok sa nám podarilo vďaka podpore VÚC na čele so županom Jurajom Drobom otvoriť malú komornú alternatívnu scénu A2 – Nové župné divadlo na Mickiewiczovej ulici 2. Tu budú môcť hrať rôzne zoskupenia, ktoré dostanú podporu z fondu pre podporu umenia, rôzni hostia, a aj my sme už mali v tomto priestore vlastnú, veľmi úspešnú premiéru Láska, prsty, Salman Rushdie v réžii Michala Vajdičku. Na našej veľkej scéne na Námestí SNP 33 pripravujeme dve veľké inscenácie. Barónka od Silvestra Lauríka v réžii Ondra Spišáka a Nevesta (dramatizácia) v réžii Juraja Nvotu. Všetci si držíme palce, aby sme mohli v budúcnosti v pohode pracovať.