Roman Bomboš je rozhlasový moderátor, ktorý dve desaťročia vstával krátko po štvrtej, aby mohol moderovať ranné vysielanie a spríjemniť nám tak ranné chvíle vstávania. Po rokoch sa nám teraz v éteri pripomína v popoludňajšom čase, no okrem toho má aj mnoho iných aktivít, vďaka ktorým sa stal jednou z najvýraznejších osobností nielen Bratislavy.
Verejnosť vás pozná, ako populárneho moderátora jednej z našich najobľúbenejších rozhlasových staníc. No ste aj scenáristom a režisérom dokumentárneho filmu Deň kroja, ktorý vznikol na pôde nášho vydavateľstva. Čím vás oslovil folklór a aké miesto vo vašom živote zastáva?
Môj otec bol maliar a častými výjavmi na jeho obrazoch boli dievčatá v krojoch. Mal veľmi rád Paľa Bielika, ktorého som v úlohe Jánošíka videl v televízii odmalička nespočetne veľakrát. Čiže najprv to bol folklór cez farby, potom cez umenie herectva a spevu a napokon sa sčasti prelínal aj mojim umeleckým životom. V rozhlase som moderoval viacero folklórnych podujatí i okrúhle výročie Orchestra ľudových nástrojov. Sú to korene, ktoré si možno neuvedomujeme, ale akonáhle vidíme nejaké obrazy, výjavy, či počujeme ľudovú hudbu, tak sa v každom prebudí ten genetický prazáklad.vestí.
No zároveň v sebe nezapriete, že ste typický „Bratislavčan“ Ktoré zákutia Bratislavy vás najviac oslovujú a kam určite zavediete
návštevy?
Okrem Dúbravky som býval asi všade, narodil som sa do centra na Karadžičovej, detstvo a pubertu som prežil v Rači na Komisárkach, býval som na Záhradníckej, v Petržalke oproti Draždiaku, v Ružinove, teraz som na Miletičovej. Mám rád zelené časti mesta, so psíkom chodíme na potulky po Draždiaku, teraz som si s deťmi obľúbil časť v Petržalke, kde sú bunkre v Kopčanoch. Do Rače sa vždy rád vrátim, no a páči sa mi aj nová štvrť, ktorá vyrastá v okolí Eurovea. Mnohí frflú, že to kazí imidž mesta, ale ja si myslím, že ak sa Bratislava naozaj má cítiť byť metropolou, musí mať aj svoj downtown a mrakodrapy.
Aká je vaša najkrajšia spomienka viažúca sa k Bratislave?
Keď sme s kamarátmi sprevádzali po meste legendárneho hudobníka Jeana Michela Jarra, tak som si neodpustil a ako bývalý dejepisár som mu urobil prehliadku starého mesta. Ukázal som mu delovú guľu napoleonských vojakov zarytú do steny Starej radnice s tým, že som mu nezabudol pripomenúť, že to tam možno nechali jeho prapredkovia. A potom sme išli na Kamzík, kde si celé mesto pozrel z otáčavej kaviarne.
Keby ste ju mali porovnať s inými európskymi metropolami, ktoré na vás zapôsobili?
Naše mesto má dvojníka, francúzsky Saumur má podobnú panorámu s hradom a riekou, ako my. Ale mne osobne viac pripomína naše mesto centrum Varšavy, niektoré zákutia Budapešti a tešil som sa, keď som v Paríži navštívil Rue De Presbourg, Bratislavskú ulicu.
V ktorom historickom období nášho mesta by ste chceli žiť?
Už som spomenul, že som študoval a chvíľu na gymnáziu aj učil dejepis. A v mladosti som absolvoval niekoľko ročníkov súťaže Poznaj svoje mesto, kde sme chodiac po centre mali možnosť predstaviť si, ako to bolo v dávnych časoch. Určite by som si chcel pozrieť korunováciu Márie Terézie. Vidieť naživo stredovekú architektúru mesta. A potom by som sa chcel vrátiť, čo ja viem, do roku 1982 a z lavičky nenápadne pozorovať, ako na sídliskovom ihrisku hrá malý Roman Bomboš futbal a hokej so svojimi kamarátmi a má celý život pred sebou.
A napokon. Čo pre vás znamená Bratislava? Akými slovami by ste ju charakterizovali?
Pomôžem si veršíkom, ktorý som napísal na Vlastivede v 4.triede na základke: „Bratislava, mesto moje. Ľúbim ťa a dobré to je. Ja ťa veľmi milujem a nikdy sa nepresťahujem.“ Už vtedy som vedel, že tá láska je navždy…
