Počas 46 rokov na traumatológii pomohol tisícom pacientov, bol pri zrode modernej úrazovej chirurgie na Slovensku a viac ako tri desaťročia viedol Traumatologickú kliniku na bratislavských Kramároch. V rozhovore MUDr. Ladislav Veselý spomína na svoju celoživotnú cestu medicínou, otvorene hovorí o stave slovenského zdravotníctva, o láske k Bratislave aj o tom, prečo podľa neho dobrý lekár nelieči len chorobu, ale predovšetkým človeka.
S traumatológiou ste spojili väčšinu svojho profesijného života. Čo vás priviedlo práve k tomuto odboru a čím vás oslovil? Do Dérerovej nemocnice na Kramároch som nastúpil v roku 1980 na Chirurgickú kliniku a v rámci cirkulácie na získanie atestácie z chirurgie som neskôr v roku 1982 nastúpil na Traumatologickú kliniku. Hneď od začiatku sa mi tento odbor páčil a videl som v ňom budúcnosť. V tých časoch to bolo jediné špecializované pracovisko v Bratislave a okolí (ešte nebol Ružinov ani Petržalská nemocnica), a preto sa všetky úrazy zvážali na naše pracovisko. Boli sme veľmi dobrý kolektív a vedenie kliniky pod vedením vtedajšieho prednosta doc. Brixa bolo naklonené nášmu mladému kolektívu a dávalo nám možnosť veľa operovať. Už v roku 1983 sme vďaka prednostovi získali artroskop a s touto metódou sme ako prví začali v rámci ČSFR a vyškolili sme množstvo mladých chirurgov, traumatológov a ortopédov. Na základe tejto bázy sa začala rozvíjať artroskopia na Slovensku a bola založená Artroskopická spoločnosť, ktorú som roky viedol. V roku 1988 som atestoval z úrazovej chirurgie a od roku 1992 som sa stal primárom kliniky pod vedením môjho veľkého učiteľa prof. Látala. Túto funkciu som vykonával 33 rokov bez prestávky až do konca roka 2025.
Traumatológia patrí k odborom, ktoré si vyžadujú nie len vysokú odbornosť, ale aj veľkú psychickú odolnosť. Ako si po náročných službách dobíjate energiu? Úrazová chirurgia je odbor s ťažkou psychickou aj fyzickou záťažou. Pred rokmi sme mávali 150–180 nadčasových hodín nad normálnou pracovnou dobou. Pri tejto práci musíte spojiť rýchlu psychickú očistu priamo v nemocnici s hlbokým fyzickým aj mentálnym relaxom doma. Po skončení práce je pre mňa uvoľnením rodina, pobyt v prírode, plávanie alebo bicykel. Obrovským relaxom je pre mňa varenie. Mojou veľkou vášňou je aj lyžovanie, ktorému sa v zime venujem mnoho rokov.
Nemocnica na Kramároch je už desaťročia jedným zo symbolov slovenského zdravotníctva. Čo pre vás osobitne znamená? V nemocnici na Kramároch nepretržite pracujem 46 rokov. Zažil som jej výslnie, ale aj náročnejšie obdobia. Stále prízvukujem aj mladým lekárom, že nemocnica nie je len budova či technika, ale má aj svojho „ducha“, ktorého tvoria ľudia a ich vzájomné vzťahy. V našej nemocnici sme pred 25 rokmi založili neformálne zoskupenie „Primári z Kramárov“, kde sa pravidelne stretávame starí aj noví primári. Pevne verím, že duch tejto nemocnice nedovolí, aby došlo k jej úpadku, a že sa bude naďalej rozvíjať a pomáhať pacientom
