Je trénerkou nášho najúspešnejšieho šprintéra Jána Volka, ale s rovnakým zanietením sa venuje aj deťom v športovom klube Naša atletika. Aj jej zásluhou začínajú bratislavské deti získavať medaily na celoslovenských i medzinárodných atletických súťažiach.
Život s atletikou
Vyrástla v Starom Meste a jej obľúbeným „ihriskom“ bola od malička Medická záhrada. Otec však ju a jej mladšiu sestru viedol k športu, obe dievčatá najprv plávali, a keď mala Naďa dvanásť a jej sestra o dva roky menej, priviedol ich na štadión Interu. Tak sa začal Nadi Bendovej, vtedy ešte Juríčekovej, život s atletikou.
Stala sa z nej celkom úspešná šprintérka, neskôr vyštudovala Fakultu telesnej výchovy a športu a začala pôsobiť ako trénerka. Dlhé roky sa venovala deťom a mládeži, i keď popri tom mala celkom iné povolanie – už od študentských čias pracovala ako letuška a neskôr viedla tréningy budúcich palubných sprievodcov. Trénerstvo a práca letušky majú mnoho spoločného – vyžadujú psychologické danosti, empatiu, trpezlivosť, schopnosť zvládať stresové situácie. Aj keď po dlhých rokoch zanechala prácu v leteckej doprave, pôsobila niekoľko rokov ako trénerka – „amatér a nadšenec“. Až dovtedy, kým jej zverenec Ján Volko v roku 2017 nevybojoval na halových Majstrovstvách Európy v Belehrade striebornú medailu. Po tomto úspechu sa Naďa Bendová stala profesionálnou trénerkou a zodpovedá za prípravu Jána Volka.
Pred piatimi rokmi spolu so svojím manželom Andrejom a trénerom Róbertom Kresťankom, bývalými úspešnými atlétmi-olympionikmi, založili športovú akadémiu NAŠA ATLETIKA, kde sa venujú deťom od útleho veku. Desiatky bratislavských detí tu vedú k tomu, aby si pohyb zamilovali a šport sa stal súčasťou ich života. A aby tie najtalentovanejšie dokázali pri atletike vydržať aj za cenu pádov a driny – a postupne sa dopracovať k najvyšším métam. Tak ako ich veľký vzor a najstarší člen klubu Ján Volko.
Ako aktívna športovkyňa ste zrejme celé detstvo a mladosť prežili najmä na štadióne. Poznali ste asi len školu a tréningy..
Nie je to tak. Ako vysokoškoláčka som si užila aj študentský život, diskotéky v Esku na Zochovej… No treba povedať, že ja som tie tréningy a život v atletickom klube nebrala ako záťaž. Naopak, chodila som tam veľmi rada najmä kvôli vynikajúcej partii. Stačí, ak poviem, že s dievčatami, s ktorými som vyrastala na Interi pod vedením mojej prvej trénerky pani Libuše Kládekovej, sme doteraz v kontakte a dvakrát do roka sa aj stretávame.
Podmienky na športovanie detí a výchovu atletických talentov v Bratislave sa od čias vášho detstva iste zmenili. Môžete ich porovnať?
Musím povedať, že v minulosti boli lepšie… Zánikom Interu sme stratili atletický štadión, na ktorom sa mohli konať medzinárodné preteky. V Bratislave nemáme osemdráhový ovál a je mi veľmi ľúto, že dokonca aj legendárne medzinárodné podujatie P-T-S sa tohto roku bude konať v Banskej Bystrici. No Bratislava si je sama na vine… Ako deti sme na Interi boli každý deň, rodičia platili len minimálnu sumu, dostávali sme oblečenie, platili nám cesty na preteky… V Bratislave boli vtedy tri atletické kluby, v súčasnosti je ich aj viac ako desať, ale na tréningy si musia prenajímať školské areály. Najhoršie je to v zimných mesiacoch, jediná atletická hala Elán pre všetky bratislavské kluby nestačí a školské telocvične kapacitne nestačia.
To množstvo klubov je asi dôkazom, že o atletiku je stále záujem. Je to v rozpore so všeobecným názorom, že dnešné deti sú pohodlné, nechce sa im hýbať. A atletika je teda poriadna drina…
Ak sa rodičia venovali alebo stále venujú športu, chcú, aby sa aj ich deti hýbali. Kedysi podmienky na šport vytváral školský systém, dnes je to na rodičoch. Komerčných klubov, kde sa deti venujú pohybovým aktivitám a všeobecnej príprave, je veľa, ale také, ktoré ich chcú viesť k výkonnostnému športu, chýbajú.
To bol zrejme aj dôvod, prečo ste sa rozhodli založiť vlastný klub Naša atletika.
Áno. Obaja s manželom sme boli trénermi v detskom športovom klube Kryha a trénoval tam aj náš syn. Prichádzal do veku, keď by sa mohol začať orientovať na výkonnostný šport, ale v tomto klube sa tomu nevenovali, tak sme nemali inú šancu. Nebolo to ľahké rozhodnutie, pretože mať vlastný klub znamená, že okrem trénerskej práce máte na starosti celé manažovanie a logistiku, ale napriek tomu, že je to extrémna záťaž, toto rozhodnutie neľutujeme. Začínali sme so štyridsiatimi deťmi, dnes ich je už tristopäťdesiat. Musíme mať širokú základňu, lebo len tak môžeme objaviť výrazné talenty. A usilujeme sa vytvárať také podmienky, aby deti pri športe chceli zostať, aby sa tu dobre cítili. Vďaka Jankovi Volkovi má náš klub partnerov, ktorí ho finančne dotujú, a on sa o tie peniaze delí s ostatnými, takže deti môžu mať klubové tričká, môžeme im platiť cesty na preteky… Podpora od štátu pokrýva zhruba jenu tretinu našich potrieb a od mesta je minimálna, z môjho pohľadu nevhodnou formou grantov.
Šprintér Ján Volko, ktorého trénujete od začiatku, je vaším najúspešnejším zverencom. Stále je jeho najvýraznejším úspechom zlato z halových majstrovstiev Európy v roku 2019?
V lete minulého roku na Majstrovstvách Európy v Mníchove vybojoval „len“ štvrté miesto, ale je to úspech, o akom dosiaľ na Slovensku nik ani nesníval. Šprint na 100 metrov je najsledovanejšia atletická disciplína na svete a je doménou najmä športovcov čiernej pleti. A to, že Jankove časy za uplynulý rok sa blížia k svetovej špičke, je obrovský, na Slovensku nevídaný úspech.
Ján Volko sa už nie raz vyjadril s vďakou o vás, vašej trpezlivosti a profesionalite, ale aj láskavosti a podpore, ktorú mu poskytujete. Podobný vzťah si zrejme budujete aj s ďalšími deťmi v klube…
… a viem sa rovnako tešiť z jeho úspechov, ako z medailí našich detí. Za tie roky, čo sa im venujeme, vďaka nášmu prístupu a podmienkam, ktoré im vytvárame, sú už výsledky viditeľné: vychovali sme jednu generáciu a viaceré z našich detí sú už reprezentanti, dorastenky sú v súťaži družstiev druhý rok po sebe majsterkami Slovenska, máme medailu aj u starších žiačok… Bratislavské deti takéto úspechy v atletike predtým nemali, lebo v iných veľkých mestách sú na prípravu lepšie podmienky.
V klube trénujú obe vaše deti – a treba povedať, že sú tiež úspešné.
Syn Jakub, ktorý je už vysokoškolák, je dlhoročným sparing partnerom Janka Volka, každoročne sa zúčastňuje na vrcholových podujatiach. A pätnásťročná Emka sa venuje skoku do diaľky a šprintu. Na celosvetových detských športových hrách miest v Anglicku reprezentovala Bratislavu a zvíťazila v skoku do diaľky, na Európskych športových hrách mládeže v Banskej Bystrici skončila siedma. Koncom minulého roka bola ocenená Bratislavskou cenou za šport v kategórii Talent.
Máte pri svojej zaneprázdnenosti ako rodená Staromešťanka čas na prechádzky po miestach, kde ste vyrastali?
Priznám sa, nemám veľa príležitostí chodiť do mesta, ale deti ma po dlhom čase vzali na prechádzku do centra a bola som príjemne prekvapená, ako Bratislava opeknieva. A kedysi som rada a často chodila do Slovenskej národnej galérie, tak by som sa tam chcela ísť pozrieť po rekonštrukcii.
Pripravila ĽUDMILA GRODOVSKÁ, foto: archív N.B.
