Pred štyrmi rokmi po prvý raz v storočnej histórii Konzervatória, Tolstého 11, Bratislava zasadla na riaditeľskú stoličku žena. Mgr. DANA HAJÓSSY, PhD. vedie školu, do ktorej prišla ako pätnásťročná študovať a s malými prestávkami jej zostala verná doteraz.
Začnem otázkou, ktorú zrejme dostávate často: ste v príbuzenskom vzťahu so skvelou sopranistkou Magdalénou Hajóssyovou a „hudobné gény“ ste teda mali v rodine?
K priezvisku Hajóssy som prišla vydajom a Magdaléna Hajóssyová je teta môjho manžela. On teda mohol zdediť nejaké gény, napokon, je hudobník, vyštudoval hru na klasickej gitare. Zoznámili sme sa práve tu ako študenti Konzervatória. Ja nie som z hudobníckej rodiny, i keď z otcovej aj maminej strany sme mali „naturálnych“ hudobníkov. Otec dokázal hrať na čomkoľvek, čo vzal do ruky. Pamätám sa, že na všetkých rodinných stretnutiach otec hral na harmonike a mama „ťahala“ pesničky.
Ako ste sa však dostali ku klavíru?
Rodičia chceli, aby sme sa ako deti niečomu venovali, ako šesťročnú ma teda otec zaviedol do vtedajšej Ľudovej školy umenia u nás v Holíči. Možno by ho bolo potešilo, keby som sa učila hrať na harmonike, ale ja som tam zazrela nádherný starý klavír s vyrezávanými nohami, krásne farebne pomaľovaný. Zamilovala som sa do toho klavíra – a bolo rozhodnuté. Rodičia mi potom kúpili klavír, lebo ma poznali: vedeli, že som, rovnako ako moja sestra, cieľavedomá a nepochybovali, že keď som si klavír vybrala, budem sa mu aj venovať. Po čase prišli rôzne súťaže, vystúpenia…
Až ste sa rozhodli stať klaviristkou a študovať na bratislavskom Konzervatóriu.
To som sa rozhodla už ako šesťročná! A keby ste sa ma spýtali dnes, opäť by som sa tak rozhodla.
Ako si dievča z malého mesta zvyklo na Bratislavu? Čo ste z nej poznali?
Internát sme mali hneď vedľa školy na Tolstého ulici a v tom čase sme ako študenti veľa chodili na koncerty. Prakticky každý deň sme boli na koncerte v Moyzesovej sieni, v Mirbachovom či Primaciálnom paláci, v Redute alebo na opere v SND. Počas Bratislavských hudobných slávností som stihla niekedy za deň aj tri koncerty. Intenzívne sme žili hudbou a operou, to bol náš svet. Popri škole sme museli denne aj niekoľko hodín cvičiť, takže veľa času na inú zábavu nebolo.
Hru na klavíri ste študovali na Vysokej škole múzických umení, ale potom ste sa opäť vrátili na Konzervatórium.
V roku 1989, keď som bola v poslednom ročníku na VŠMU, potrebovali klaviristku ku spevákom. Po počiatočnom váhaní som to prijala – a bola z toho láska na celý život.
Klavírny sprievod ste robili nielen svojim žiakom v škole, ale neskôr ste po celé roky sprevádzali spevákov na mnohých koncertoch či speváckych súťažiach. A od roku 1991 ste aj klaviristkou Bratislavského chlapčenského zboru. Čo vás taký dlhý čas pri tomto zbore drží?
Tá práca ma teší, mám rada zborový spev, v detstve som aj ja spievala v zbore. Účinkovanie v speváckom zbore dáva deťom dobrý hudobný základ, viacerí z chlapcov prichádzajú študovať aj k nám na Konzervatórium. No aj keď z malých speváčikov nevyrastú profesionálni umelci, vidno na nich, že sú správne vedení a nasmerovaní, v dobrom slova zmysle nasiaknutí hudbou. Zbor ich vychováva aj k disciplíne a úcte k ľuďom. Veľa sme toho spolu zažili, absolvovali množstvo úžasných koncertov, vyhrávali súťaže, reprezentovali sme Slovensko vo svete, mám tu dlhoročných kamarátov – dirigentov Magdalénu a Gabriela Rovňákovcov aj kolegyne, ktoré robia hlasovú výchovu… A jedným z dôvodov je aj to, že rada hrám na pódiu. Predtým som mala veľa koncertov so spevákmi, chodila som s nimi na súťaže, nahrávala CD, ale odkedy som sa stala riaditeľkou školy, zanechala som všetky umelecké aktivity – okrem tohto zboru.
Dlhé roky ste verná aj Konzervatóriu – „odskočili“ ste si len počas štúdia na VŠMU a dvoch materských dovoleniek. Nikdy ste neuvažovali o zmene?
Necítila som potrebu zmeny, pretože táto škola mi umožnila osobnostný rast. Začínala som klavírnou spoluprácou so žiakmi, po rokoch som začala vyučovať hru na klavíri – a teraz som riaditeľkou školy, ktorá má vyše 600 žiakov a dvesto zamestnancov na rôzne veľké úväzky. Naša škola, ktorá pripravuje budúcich hudobníkov, spevákov a hercov, má zvláštnu atmosféru a za celé tie roky som tu nemala dva rovnaké dni. Vždy som sa do práce tešila.
Konzervatórium má viac ako storočnú históriu, študovali tu mnohí neskôr známi slovenskí umelci. Na čo ste ako riaditeľka v súčasnosti pyšná?
V poslednom období sa nám podarilo postaviť niekoľko komorných telies, ktoré úspešne koncertujú – máme sláčikové aj saxofónové kvarteto, klavírne triá, založili sme dve telesá Big Band a Konzervatórium Band, ktoré sa venujú odlišným hudobným žánrom, máme vynikajúcich spevákov operety… Skupina študentov herectva má svoje predstavenie v Divadle P. O. Hviezdoslava… Máme vynikajúci pedagogický zbor. Naša škola je jediná zo slovenských konzervatórií, ktorá je schopná postaviť symfonický orchester a dvakrát do roka sa predstavuje na koncertoch v Slovenskej filharmónii. Aj po nedávnom februárovom koncerte som bola nesmierne pyšná na našich žiakov a pedagógov, ktorí ich pripravovali, pretože náročný program zvládli naozaj vynikajúco! Myslím si, že naša škola žije veľmi aktívne. A práve aktivita, pocit sebauspokojenia z vystúpenia pred publikom a dobrého výkonu pomáha zvyšovať sebaúctu, sebavedomie, motivuje a posúva našich študentov ďalej.
V Bratislave žijete od svojich študentských čias. Zmenili sa vaše obľúbené trasy, alebo stále je to škola – koncertná sála – divadlo?
Ako riaditeľka Konzervatória sa pohybujem najmä po trase medzi tromi budovami školy – na Tolstého, Mateja Bela a Konventnej, prípadne ešte VŠMU a Filharmóniou. Inak som už pätnásť rokov opäť „vidiečanka“, presťahovali sme sa totiž do Vajnor. Páči sa mi táto mestská časť, ktorá ešte zachováva dedinské tradície, kroje, stavajú tu máje, majú folklórny súbor, slávia sa dožinky. Možno na dôchodku sa aj ja zapojím do takýchto aktivít…