Pre dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduarda Burdu je Bratislava skutočným domovom. Oceňuje jej históriu, má rád vychádzky do okolitej prírody a hovorí, že je to skutočne nádherné mesto, ktoré by si ale zaslúžilo silnejší lokálpatriotizmus, ktorý by pomohol zvyšovať jeho prestíž najmä medzi mladou generáciou.
Ste rodák zo Žiliny, ale už dlhé roky žijete v Bratislave. Čo pre vás Bratislava znamená?
Bratislava je pre mňa domovom aj miestom pracovnej realizácie. Pôvodom som zo Žiliny, kam sa neustále rád vraciam, ale v mojom detstve sme sa často sťahovali. Do štrnástich rokov sme bývali na striedačku v Seredi, v Šoporni a zasa v Seredi, a napokon sme sa presťahovali do Nitry. Pri takomto spôsobe života sa Bratislava pre mňa pomerne skoro stala miestom, kde som žil najdlhšie a na rozdiel od mnohých kamarátov, ktorí sa do Bratislavy tiež prisťahovali z iných častí Slovenska, som sa tu veľmi rýchlo cítil doma.
Spomínate si na prvý kontakt s týmto mestom?
Moja mama niekoľkokrát ročne chodievala do Bratislavy na poldňové školenia a mňa, ako malého chlapca, brávala so sebou. Po tom, čo som pretrpel pre mňa vtedy nudné prednášky z práva, po ktorých som vraj vyhlásil, že teda ja právnikom nikdy nebudem, sme vždy išli do nejakého múzea, z čoho som bol úplne nadšený, či už išlo o prírodovedné múzeum, archeologické či múzeum hodín. Párkrát sme sa preplavili aj na druhý breh Dunaja. Pre mňa to boli nezabudnuteľné zážitky a Bratislava bola pre mňa vždy mestom, do ktorého som sa veľmi tešil.
Čo vám Bratislava dala a naopak, čo vzala?
S manželkou sme sa spoznali v Bratislave, moja dcéra sa narodila v Bratislave, celý môj pracovný život sa odvíja v Bratislave. Takže Bratislava mi vlastne dala veľmi veľa. Na druhej strane si s manželkou často povzdychneme, že keby naši rodičia bývali v Bratislave, veľa vecí by bolo jednoduchších a naše rodinné väzby intenzívnejšie.
Vaše najobľúbenejšie zákutia, kde čerpáte inšpiráciu a energiu?
Bratislava má nádhernú prírodu, keď sa pozriete z rozhľadne Kamzík, uvedomíte si, že je vybudovaná v tvare podkovy vklinenej do Malých Karpát. Najradšej chodievame na Devínsku kobylu a priľahlé lúky, ktoré počas slnečných dní pôsobia úchvatne. Krásna je aj prechádzka v trojuholníku Železná studnička, Kačín, Lamač a nesmiem opomenúť ani jazerá v okolí Rusoviec. Priznám sa, že výtvarnému umeniu veľmi nerozumiem, ale radi chodievame do galérie moderného umenia Danubiana, kde sa snúbi kultúra s architektúrou a výhľadmi na vodnú hladinu.
Vo svojej funkcii často navštevujete aj iné metropoly. Ako v porovnaní s nimi vychádza naše mesto?
Veľmi dobre. Bratislava je štandardné európske veľkomesto s bohatou kultúrou a architektúrou. V porovnaní s obdobne veľkými mestami nemá nejaké mínusy, snáď len chýbajúce metro.
Ktoré jeho osobitosti by ste vyzdvihli a naopak, čo vám najviac prekáža?
Som veľmi rád, že bol z ruiny znova postavený Bratislavský hrad, aj keď zrúcaniny majú svoje čaro, myslím, že by nám chýbal. Na druhej strane cestu z Mosta SNP mohli situovať do podzemia a ponechať kompaktné Staré Mesto. Aj keď sa mnohí ponosujú na zlú dopravu, myslím si, že po Bratislave sa práve na rozdiel od mnohých iných metropol, stále cestuje pomerne komfortne. Samozrejme, to metro chýba.
Bratislava je bohatá aj na osobnosti, ktoré tu žili a poznamenali nielen jej históriu, ale aj dejiny nášho stredoeurópskeho či európskeho regiónu. Ktorá z nich vám najviac imponuje a prečo?
Prednedávnom naša Právnická fakulta Univerzity Komenského oslavovala storočnicu. Z týchto 100 rokov prežila štyridsaťosem, rovnako ako celé Slovensko, v totalitných režimoch. Preto aj na fakulte pôsobili mnohé zaujímavé, ale aj kontroverzné osobnosti, a takmer na nikoho sa nedá pozerať zjednodušenou optikou – dobrák či zloduch. Keď som sa zamýšľal, ktoré z týchto osobností z fakulty možno prezentovať jednoznačne, ako kladných hrdinov, utkveli mi dvaja dekani našej právnickej fakulty. Prvým je pán profesor Imrich Karvaš, áno, ten Imrich Karvaš, ktorý bol počas druhej svetovej vojny guvernérom Slovenskej národnej banky a ktorý financoval Slovenské národné povstanie.
A druhým je pán profesor Vojtech Hatala, ktorý bol dekanom v roku 1968. V tom čase viacerí pedagógovia z fakulty označili okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy za okupáciu. A potom to väčšina z nich odvolala. Nie však profesor Hatala, ktorý sa režimu postavil, za čo bol však do konca svojho života prenasledovaný.
Dovolím si vyzdvihnúť ešte jednu osobnosť Bratislavy, tentoraz z iného súdka, hokejového brankára Vladimíra Dzurillu, ktorý bol jedným z hlavných strojcov úspechov na Kanadskom pohári 1976. V jednom z finálových zápasov s Kanadou si dokonca udržal čisté konto, a aj keď to napokon na víťazstvo nestačilo, vtedajší tím Československa ukázal, že aj menšie národy dokážu veľké veci.
Ako dekan Právnickej fakulty UK prichádzate do kontaktu s mladými ľuďmi. Ako by ste hodnotili generáciu, ktorá tu vyrastá?
Každá generácia prináša niečo nového, a zároveň je v niektorých aspektoch nútená nadväzovať na úspechy aj neúspechy generácie predchádzajúcej. Zároveň sa každá generácia musí vysporiadať s vlastnými problémami. Špecifický problém súčasnej mladej generácie u nás, ale aj vo svete, súvisí so zrýchľovaním doby prostredníctvom rýchlej elektronickej komunikácie a sociálnych sietí. Mám pocit, že čím rýchlejšie treba na veci reagovať, tým menej času ostáva na hlbšie naštudovanie problematiky, tým pádom človek uvažuje povrchnejšie a je ľahšie manipulovateľný a ľahšie podlieha aj módnym názorovým trendom, čo môže do značnej miery potierať individualitu. Musím však zdôrazniť, že aj za týchto podmienok sa stretávam s množstvom mladých šikovných ľudí, ktorí o veciach uvažujú hlbšie a dokážu problémy riešiť, a čo je dôležité, ktorí si uvedomujú, že ich generácia je vystavená takýmto výzvam a sú im pripravení čeliť. Takže o budúcnosť by som sa neobával.
Myslíte si, že sa medzi mladými nájde dosť lokálpatriotov, ktorým leží na srdci budúcnosť nášho mesta?
Bratislava má oproti iným slovenským mestám jednu výhodu, aj keď niektorí ju vnímajú skôr ako nevýhodu. A to, že do Bratislavy sa vždy prisťahuje dostatok ľudí z iných častí Slovenska, ktorí ju budú rozvíjať. Je to tak aj v iných hlavných mestách a je to prirodzené, bez týchto ľudí by sa nemohla rozvíjať ani ekonomika hlavného mesta. Zároveň je dobré, ak v meste žijú ľudia, ktorí ho milujú takpovediac od malička, lebo tí sú často odhodlanejší bojovať za zachovanie niektorých jeho osobitostí, aj ak sa dostanú do konfrontácie napríklad s ekonomickým rozvojom, My sa snažíme našu dcéru vychovávať ako hrdú Slovenku a ako hrdú Bratislavčanku. Úprimne povedané, do zahraničia sa treba pozrieť, a treba sa pozrieť podrobne, aby sa človek presvedčil, ako funguje svet, ale nerozumiem tej nezmyselnej nepravdivej móde, tvrdiť, ako v zahraničí všetko funguje lepšie, a že cieľom by malo byť presťahovať sa do zahraničia. Načo? V Británii majú oveľa väčší problém so zdravotníctvom ako u nás, kvalitné školstvo je predražené, v Nemecku zas chodia vlaky ako chcú, prosto všade sú nejaké problémy. Ale v týchto krajinách ľudí vedú k veľkému patriotizmu. A v tomto, žiaľ, v poslednom období zaostávame, čo má za následok aj značný odliv mladých ľudí. Samozrejme, tých príčin je viac. Slovensko je krásna krajina a Bratislava krásne hlavné mesto, základy máme dobré, a ako sa budeme rozvíjať, závisí od nás. Prostredie si tvoríme len a len my sami.