Rodák zo Stráňav, asistentom choreografa Juraja Kubánku, vedúcim tanca, choreografom, umeleckým šéfom i predsedom umeleckej rady tohto prestížneho telesa, pre SĽUK som vytvoril 9 celovečerných titulov
Ako si spomínate na svoje prvé stretnutie s ľudovým umením?
Ja som rodák zo Stráňav, dedinke pri Žiline ktorá nie je typickou folklórnou obcou, hoci sa tam hrávalo ochotnícke divadlo a moja mama v ňom aj účinkovala, mňa to skôr ťahalo k rockovej muzike a bigbítu. Na základnej škole som založil vlastnú kapelu, v ktorej som hral na bicie a neskôr i gitary. V roku 1976 keď som končil ZDŠ, prišiel na školu obežník, že SĽUK – Slovenský Ľudový Umelecký Kolektív (vtedy som si myslel že je to súbor ľudových a umeleckých kádrov) :-), robí konkurz do tanečnej zložky. Kamaráti z mojej školskej kapely tancovali v detskom folklórnom súbore, tak to šli skúsiť a volali aj mňa. Z recesie som na konkurz išiel a hoci som pred tým nikdy netancoval, zobrali ma. Tak som sa kuriózne už ako 15 ročný chlapec stal profesionálnym tanečníkom, neskôr sólistom, asistentom choreografa Juraja Kubánku, vedúcim tanca, choreografom, umeleckým šéfom i predsedom umeleckej rady tohto prestížneho telesa. A ľudovému umeniu som doslova prepadol. Pre SĽUK som vytvoril 9 celovečerných titulov.
Čo vám v tomto smere dala Bratislava?
Bratislava v tom čase bol pre mňa veľký a nepoznaný svet. SĽUK mal svoje sídlo v Bratislave – Rusovciach, v nádhernom parku, ktorý je obklopený lužnými lesmi, jazerami a Dunajom. Tu sa vždy na jeseň stretávala celá Bratislava na chýrnych Dožinkoch a v zime sa v kaštieli konali Mikulášske zábavy. Kaštieľ sa na dlhé roky stal aj mojím domovom, v ktorom som býval, študoval i pracoval. Odtiaľ sme zo SĽUKom vyrážali zo svojimi programami do celého sveta a vždy sa radi vracali. Bratislava ma očarila a od[1]vtedy sa stala aj mojím trvalým domovom. Bol som spolu s mojou manželkou aj posledný obyvateľ tohto krásneho kaštieľa. Po presťahovaní SĽUK-u, sme tu ešte rok bývali sami, ako hradní páni. Dnes máme neďaleko postavený vlastný domček.
Okrem folklóru sa venujete aj modernému tancu. Ako sa dajú tieto dva žánre prepojiť a majú aj niečo spoločné?
Ako som už spomínal, bol som rocker a táto duša hudobníka vo mne stále žije. Žije vo mne v spoločnej symbióze s dušou tanečníka. Tieto dve umelecké duše sa vo mne spojili, keď som nastúpil na cestu tvorby a choreografie. Založil som tanečnú skupinu ATAŠE – akusticko tanečnú show, kde som folklórne prvky začal spájať s moderným pohybovým slovníkom a muziku pod tanec som vytváral len rytmom rôznych rekvizít a neživých veci, ktoré v rukách tanečníkov ožívali. Tak som napríklad vymyslel tanec s plastovými pet fľašami a malo to veľký úspech. SĽUK, či umelci s ktorými som spolupracoval, ako sú Martin Ťapák, Jozef Bednárik, Juraj Jakubisko, Martin Kákoš, Juraj Nvota, Agniežka Holland, Dušan Rapoš, Svetozár Stračina, Tibor Andrašovan, Ladislav Burlas, Marcello Rotta a iní, mi dali dobrú školu. Preto sa dnes môžem ako choreograf i režisér pohybovať v rôznych žánroch. Vo folklóre, v balete, opere, operete, modernom, scénickom i historickom tanci, bábkovom divadle, muzikále, v pohybovom divadle, činohre, televízii, či filme.
Kde vo svete sa stretáva naše umenie s najväčším uznaním?
Myslím, že umenie nepozná hranice. A keď je prevedené kvalitne a interpretované na vysokej profesionálnej úrovni, rozumejú mu na celom svete. Ja mám šťastie že v oblasti tanca neexistuje jazyková bariéra a reči tela rozumejú všade. Fascinovalo ma ako na naše ľudové umenie reagovali diváci v Číne, v Mexiku, Japonsku a inde po celom svete a museli sme pridávať niekde aj 8 krát, čo nás nechceli pustiť zo scény. Ja som mal šťastie že asi ako jediný slovenský choreograf som mohol pracovať aj s baletnými umelcami v Boľšoj Teatri, či so sólistami Milánskej La Scaly. Bol som tiež 7 rokov umeleckým šéfom baletu v rakúskom Mörbischi a pod mojím režisérskym vedením na českých divadelných scénach, získali umelci v oblasti baletu i muzikálu prestížne ceny Thálie.
A keď ide konkrétne o folklór. Má silu osloviť aj ľudí, žijúcich v úplne odlišnej kultúre?
Áno samozrejme. To ma na tom fascinuje najviac… Napríklad v takej Latinskej Amerike, kde majú tiež vlastný folklór veľmi pestrý a zaujímavý, tak tie naše tance úplne hltali. A bolo to nefalšované a nadšené ocenenie. Alebo v takom Japonsku. Diváci po našich vystúpeniach nás čakali a snažili sa načerpať čo najviac vedomostí o našom folklóre. Nechápal som ako napríklad sedemdesiatročný Japonec sa snaží naučiť kresaný – tanečný goralský prvok, ako keby to bolo pre neho to najdôležitejšie v živote. Alebo japonské ženičky tancovali našu karičku a chodili na naše predstavenia v našich ľudových krojoch.
Už roky je vaším domovom Bratislava. Aký máte k nej vzťah?
Bratislava je mojím domovom už 45 rokov. Náš vzťah je takmer súrodenecký. Stala sa mojou sestrou. Rešpektujeme sa držíme si vzájomne vo všetkom palce a máme sa radi. V nej som spoznal i moju manželku Vlastu, založili sme si tu vlastnú rodinu, postavili dom, zasadili strom a splodili syna Matúša a dcéru Kristínu. Tí sú už rodení Bratislavčania a robia nám radosť. Bratislave som za veľa v mojom živote vďačný.
Pamätáte si na prvé stretnutie s ňou?
Pamätám si to veľmi presne. Bolo to v roku 1976, v deň keď som prišiel na konkurz do SĽUK-u. A už som tu aj zostal 9. Ktoré zákutia máte najradšej a vyhľadávate v čase voľna? Je tých miest veru veľa. Často sa preháňam na bicykli po hrádzi, prechádzam po Kolibe, či Kobyle, ale keďže väčšinou času trávim na cestách, tak najradšej to mám u nás doma v Rusovciach, kde náš domček vyrobený z dreva susedí s lesom a jazerami. Tu si užívam prechádzky s našou štvornohou rodinnou príslušníčkou Alinkou, alebo sedím s udicou a so svojimi myšlienkami pri jazere.
Bratislava, tá ktorú ste poznali pri príchode sa určite veľmi zmenila. Ako hodnotíte tieto zmeny?
Bratislava sa od toho času veľmi zmenila. Narástla, zmodernizovala sa, stáva sa európskou metropolou v ktorej rád žijem. V mnohom tiež opeknela, ale v mnohom tiež chátra… A mám na mysli konkrétne náš klenot zasadený v Rusovskom parku. Kaštieľ v ktorom som zažil najkrajšie etapy môjho života a je tiež jednou z dominánt Bratislavy, chátra a mení sa nám pred očami na ruinu… Chodím okolo neho takmer každý deň a srdce mi puká pri pohľade na jeho smutnú tvár. Akoby prosil-pomôžte mi bratislavčania, som jeden z vás… Ale ja verím, že aj on sa raz na mňa usmeje vo svojom krásnom novom kabáte
