„V Bratislave žijem viac ako pol storočia. Spájajú sa s ňou peripetie môjho života, úspechy i pády, mimoriadne zážitky a stretnutia. Stále v nej objavujem niečo nové, inšpirujúce. Poznačila celý môj život. Vnímam ju ako domov, ako súčasť svojho ja, ako mesto môjho srdca,“ hovorí bývalá dlhoročná redaktorka týždenníka Slovenka ELENA ŤAPAJOVÁ.
Môj život so Slovenkou
Týždenník Slovenka oslavuje v tomto roku 75 rokov od svojho vzniku. Akú časť histórie časopisu ste tvorili?
Skoro štyri desaťročia. V Slovenke som ako poslucháčka žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského absolvovala stáž a po nej mi vtedajšia šéfredaktorka Mária Tvarožková ponúkla ďalšiu spoluprácu a neskôr miesto redaktorky. Promovala som v roku 1968, ale ešte o rok skôr som sa ako poslucháčka piateho ročníka stala redaktorkou Slovenky.
Po roku 1970 v čase politických previerok som podobne ako niektoré moje kolegyne doplatila na svoje postoje voči okupácii v roku 1968, ale s istými obmedzeniami som smela zostať pracovať v redakcii. Po roku 1990 som sa dočkala rehabilitácie a aj mnohých krásnych novinárskych príležitostí. V roku 2004 v rámci reorganizačných zmien ma však vedenie vydavateľstva vyzvalo, aby som si podala žiadosť o odchod do dôchodku. O to príjemnejším prekvapením bolo pre mňa udelenie Mimoriadnej ceny Slovenka roka v roku 2014.
Čitatelia časopisu a myslím si, že nepreháňam, ak poviem, že celá kultúrna obec na Slovensku vás poznali ako novinárku, ktorá sa venuje kultúre. Prečo práve kultúra a ako sa to vyvinulo? Zastrešovali ste aj iné témy?
Kultúra ma fascinovala od malička. Najmä literatúra a neskôr film, divadlo, hudba. Bola som nadšená čitateľka, diváčka a poslucháčka a v Slovenke, ktorú čítavala moja mama, som hltala rozprávanie napríklad o nových premiérach v Slovenskom národnom divadle. Ako stredoškoláčke mi popri autorských prozaických pokusoch učarovala kultúrna publicistika. Publikovala som v regionálnej tlači, ale moje meno sa objavilo aj v Slovenke, kde som neskôr zakotvila.
Ešte predtým som si však musela vybojovať prijatie na denné štúdium žurnalistiky. Mala som kádrové problémy (matka prekladala náboženskú literatúru, medziiným aj Werfflovu Pieseň o Bernadette, otec bol istý čas správca tlačiarne a vydavateľ), a tak som namiesto tradičnej jednoročnej robotníckej praxe absolvovala dva roky (1961-1963) v závode Lom a vápenka vo Varíne najprv ako robotníčka a neskôr redaktorka závodného časopisu Polomský spravodaj.
V Slovenke ma prijali na oddelenie kultúry a mala som možnosť mapovať kultúrno-výchovnú činnosť žien v mestách i na vidieku, ale aj to, čo sa deje na profesionálnej scéne – na javiskách, vo filmových či výtvarníckych ateliéroch. Snažila som sa predstavovať známe, ale aj neznáme mená a ich tvorbu z rôznych oblastí. Tieto témy mi však nestačili. Zaujímali ma totiž ľudské osudy a vzťahy, aj možnosť pomáhať. V čase, keď sa ešte o charite veľa nehovorilo, sme sa svojsky a bezplatne usilovali poskytovať psychologickú, ale i materiálnu pomoc rodinám a osamelým ľuďom na pôde rubriky Dotyky, ktorú som viedla skoro štvrťstoročie pod pseudonymom Pavla.
V istom období nebolo hádam na Slovensku známeho herca či speváka, s ktorým by ste nerobili rozhovor a mnohí ako začínajúci umelci poskytli rozhovor práve vám a Slovenke. Na ktoré zo svojich rozhovorov si doteraz spomínate?
Interview patrí dodnes k mojim najobľúbenejším žánrom. Teoreticky som ho spracovala ešte v diplomovej práci. V praxi som sa mu venovala nielen v Slovenke, ale aj v iných médiách, s ktorými som spolupracovala, a kde som predstavovala osobnosti nielen z oblasti kultúry. Napríklad pre časopis TELE plus som predstavila rad popredných slovenských vedcov.
Keby som mala vymenovať rozhovory, ktoré si dodnes nesiem v pamäti, bol by z toho telefónny zoznam. Naši i zahraniční umelci, osobnosti známe, ale aj také, ktoré som pomáhala objavovať a stretávali sme sa opakovane aj v súkromí. Je to široká paleta.
Príjemne ma prekvapilo, keď v roku 2000 napísala Ivana Labudová diplomovú prácu Novinárka Elena Ťapajová – redaktorka Slovenky, kde sa podrobnejšie zaoberala mojou prácou a zaznamenala aj výpovede niektorých umelcov či obyčajných čitateľov na túto tému.
Od svojich vysokoškolských čias žijete v Bratislave, ale narodili ste sa v Žiline. Aký je váš vzťah k týmto dvom mestám?
Narodila som sa na Orave, kde bola mama v to vojnové leto u rodičov môjho otca. Vždy som sa hrdila dátumom narodenia 29.augusta 1944, lebo je to deň vyhlásenia Slovenského národného povstania. Naši vždy spomínali na komplikácie, s akými mamu dopravili k lekárovi do Tvrdošína a na svet som prišla nakoniec za pomoci pôrodnej baby v tamojšom hotelíku. Ešte viac som však hrdá na to, ako ma potom na slame, v požičanej plechovej vaničke, viezli konským povozom domov do Žiliny. Trvalo to vraj skoro tri dni, lebo cesty a mosty boli poškodené a striedavo nás zastavovali raz nemecké vojenské hliadky, inokedy partizáni.
Žilina je mojím domovským mestom. Tu som vyrástla, zmaturovala na jedenásťročnej strednej škole, začala publikovať a odtiaľto som dva roky ráno čo ráno cestovala vlakom za prácou do Varína. Ešte ako študentka, keď som bývala na internáte v Bratislave, som sa stala členkou univerzitného bytového družstva. Vďaka pôžičke z banky mi po promócii pridelili v Ružinove byt a Bratislava sa stala mojím druhým domovom. Do Žiliny som sa však vracala každý týždeň, aby som doopatrovala rodičov. Teraz sa tam vraciam iba príležitostne na ich hroby.
S ktorými miestami v Bratislave sa vám spájajú najkrajšie spomienky?
Bratislavu som začala objavovať ešte ako štvorročná. Otecko bol totiž spoluzakladateľom a neskôr administrátorom časopisu Sloboda, ktorý tu mal redakciu. S mamou sme žili v Žiline a on sa každý týždeň vracal k nám na víkend. V lete sme chodili za ním „na prázdniny“. Zamilovala som si prechádzky po dunajskom nábreží či Palisádach, kúpanie v slepom ramene v Karlovej Vsi, kde som sa učila plávať, ale i na vtedy fungujúcom Lide či v bazéne Grossling. Mala som rada výlety vtedajším propellerom do Petržalky. Exoticky na mňa pôsobil vojnový vrak lode na petržalskom brehu. Ako vysokoškoláčka som bývala, ako sa hovorilo, na Suvoráku a v Horskom parku, ale cez deň som sa najviac zdržiavala v okolí univerzity, Šafárikovho námestia a Univerzitnej knižnice. Ako dôchodkyňa si vychutnávam bývanie v Ružinove, kde nechýba zeleň, lavičky pri dome a príjemné prostredie parku s detským ihriskom.
Elena Ťapajová bola dlhoročnou redaktorkou časopisu Slovenka. S jej menom sa spája rad článkov a rubrík nielen z kultúrnej oblasti, ktorú po celý život mapovala. Za reportáže zo Svetového kongresu žien v roku 1987 získala prvé miesto v celoštátnej novinárskej súťaži Jožky Jaburkovej a v roku 2014 Mimoriadnu cenu v ankete Slovenka roka .
