JOZEF BABALA – Už viac ako tridsať rokov operuje deti na bratislavských Kramároch. Je prednostom Kliniky detskej chirurgie Lekárskej fakulty UK a Národného ústavu detských chorôb a uznávaným odborníkom. Venuje sa tiež detskej jednodňovej chirurgii. Bol pri založení Európskej spoločnosti detskej endoskopickej chirurgie (ESPES) a je aj členom jej výkonného výboru.
Mám rád nové výzvy
Práve ste sa vrátili z kongresu v talianskom Sorrente. Aký to bol kongres?
Svojím spôsobom historický: po prvý raz sa spolu stretli členovia dvoch veľkých organizácií – americkej (IPEG) a európskej (ESPES) spoločnosti pre detskú endoskopickú chirurgiu. Bolo to teda veľké celosvetové stretnutie najlepších odborníkov v tomto odbore. A bol som poctený, že ma zaradili medzi niekoľko svetovo významných chirurgov, ktorí dostali možnosť v rámci workshopov učiť mladších chirurgov na trenažéroch používať endoskopickú techniku, rôzne typy vnútrotelového šitia a uzlenia.
Vždy ste túžili byť detským chirurgom?
Predovšetkým som vedel, že sa chcem venovať detskému pacientovi. Až na lekárskej fakulte som si zvolil chirurgický smer, ktorý vyžaduje aj určitú manuálnu zručnosť, tvorivosť, jemnú motoriku. Už počas štúdia som ako dobrovoľník pracoval na detskej chirurgii, chodil som do služieb, sledoval som prácu na operačnej sále a občas mi dovolili aj asistovať… Po skončení školy v roku 1990 som sa na klinike zamestnal a odvtedy som neodišiel, aj keď pracovisko zmenilo sídlo i názov. No a už niekoľko rokov som prednostom kliniky, ktorá je koncovým pracoviskom detskej chirurgie na Slovensku.
Svoju voľbu ste zrejme nikdy neoľutovali.
Moja práca je krásna, lebo je to práca s deťmi. Mnohých dokážeme vyliečiť, iným len pomôcť v utrpení. Veľmi dôležitá je však vzájomná dôvera a pokora. A bavia ma neustále nové výzvy, nové horizonty… Napríklad kontakt s najlepšími kolegami zo sveta nás ťahá, aby sme boli čo najlepší v kvalite poskytovaných zdravotníckych služieb, aby sme rozširovali škálu operácií, aby sme zachytili technický progres. Všetko v detskej chirurgii sa uberá k minimálne invazívnym metódam, využívajú sa nanotechnológie, robotická chirurgia… A výzvou je aj spolupráca s najlepšími pracoviskami vo svete, od ktorých sa môžeme učiť novým zručnostiam. Aj svojich mladších kolegov sa usilujem motivovať, aby sa zapájali do medzinárodných štúdií. Detská chirurgia nemá hranice, je to veľká celosvetová rodina, v ktorej sa kolegovia učia od seba navzájom a môžu sa spoliehať jeden na druhého.
Keď sme už pri tom, aj vy ste prispeli svojou troškou. Zaviedli ste niekoľko operačných postupov, máte patent na špeciálne vlákno na vnútrotelové šitie…
Vnútrotelové šitie pri endoskopických operáciách je veľmi náročné, preto som hľadal spôsob, ako to robiť jednoduchšie, bezpečnejšie, rýchlejšie. A vymyslel som tvar vlákna, ktoré to šitie zjednodušuje. Prezentoval som ho na kongrese v roku 2012 a získal som za to ocenenie za najlepší nápad. No a následne som si ho dal patentovať.
Popri tom, že sa usilujete v čo najväčšej miere využívať endoskopické, minimálne invazívne metódy, ste špecialistom na vrodené cievne anomálie v detskom veku…
A tie môžu byť rôzne. Patria sem hemangiómy, ktoré sú často len kozmetickým problémom, ale niekedy môžu byť aj závažné, život ohrozujúce. Venujem sa aj rôznym formám cievnych malformácií. Neraz sú to ťažko riešiteľné stavy a vyžadujú dlhodobú prácu s pacientom, opakované operácie…
Pri tom množstve veľmi náročných, ale aj menších zákrokov sú niektoré, čo vám zvlášť utkveli v pamäti?
Mám niekoľko pacientov, s ktorými som roky v kontakte a vždy sa poteším, keď dajú vedieť, ako sa majú. Napríklad Maťkovi pri narodení chýbal pažerák a po mnohých operáciách sme mu ho v 2 rokoch života operačne nahradili žalúdkom. Darí sa mu, už je trinásťročný školák… Alebo Martin z Oravy, ktorý sa narodil so závažnou anomáliou, mal veľký tumor zo zmenených lymfatických ciev. Veľkú operáciu absolvoval už ako trojmesačný. Už ubehlo desať rokov, ale jeho otec, tvrdý chlap, nikdy nezabudne na moje meniny, sviatky. A spomenul by som aj operáciu, ktorá zarezonovala aj v americkom odbornom časopise – išlo o inovatívnu záchovnú operáciu sleziny, ktorú dovtedy nikto nerobil. Pre deti je však dôležité, aby sa neodstránila celá slezina, pretože má význam pre ich imunitu. Našiel som spôsob, ako pri operácii zachovať časť sleziny, ktorá je živená z inej ako z hlavnej slezinovej tepny. Predtým to nikto nerobil, dnes je v odbornom časopise publikovaný prvý súbor úspešne operovaných pacientov.
Študovali ste a počas celej kariéry pracujete v Bratislave. Tu ste aj vyrástli?
Bratislava je moje rodné mesto, vyrastal som na Krátkej ulici, kde doteraz býva moja mama. Stále sa tam s rodinami stretávame spolu s bratom Petrom, ktorý je primárom na Klinike gynekologickej onkológie. Na vnútornom dvore, ktorý susedil s Palisádami, sme ako deti hrávali futbal aj tenis, liezli na dve čerešne, čo tam rástli…Doteraz je toto okolie a celý hradný kopec mojou najobľúbenejšou časťou mesta.
Vašou súčasnou manželkou je známa fotografka Ivona Orešková, ktorá pochádza z Nitry. Kde sa cesty dvoch ľudí z rôznych miest a takých odlišných profesií preťali?
Spoznali sme sa vďaka mojej práci. Obaja sme boli už dva roky rozvedení, Ivona sa po rozvode presťahovala do Bratislavy. Jej mladšia, sedemročná dcéra Olívia mala pupočný pruh a Ivona dostala odporúčanie od známej, tiež lekárky, že ak už treba operovať, mala by vyhľadať MUDr. Babalu. Prišla s dcérou do ambulancie – a hneď na prvom stretnutí ma úplne očarila. Ako keby sa celá ambulancia rozžiarila… Priznám sa, že hoci išlo o banálny prípad, kládol som množstvo otázok, len aby som ich v ambulancii zdržal čo najdlhšie. Po operácii som malú pacientku prišiel skontrolovať a rozhovor s jej mamou zrazu nemal konca… Zistili sme, že máme veľmi veľa spoločného. O niekoľko dní som potom prišiel pozrieť Olíviu na oslavu jej menín – a už som tam šestnásť rokov. K mojim trom dcéram mi pribudli aj dve Ivonkine, už sú všetky dospelé, tri z nich žijú v zahraničí…
A vy ste si, zdá sa, našli záľubu. Podľa prilby na stole tipujem, že ste prišli do práce na motorke…
Je to pravda, mám ju skoro rok a občas na nej prídem do práce. Motorka je rýchla a je to dobrý spôsob, ako si vyvetrať hlavu. No priznám sa, že radšej ako jazdu na motorke mám beh a zistil som, že podobne to majú aj iní kolegovia, aj tí zo zahraničia. Behám najčastejšie z Hrdličkovej ulice k televíznej veži na Kamzíku a späť a je to dobré nielen na zvýšenie kondície, ale hlavne na vyčistenie hlavy. A často práve počas behu prichádzajú nové nápady…
Zhovárala sa ĽUDMILA GRODOVSKÁ, foto: archív J.B.