Len málo miest sa môže pochváliť tým, že im punc skutočnej metropoly dala práve láska. Silný vzťah matky k dcére a následne vrúcne puto dcéry k milovanému manželovi voviedli Bratislavu do zlatých čias svojej existencie.
Do 18. storočia vstúpila Bratislava dosť nešťastným spôsobom. Mesto, ktoré už od roku 1563 bolo hlavným korunovačným mestom uhorských kráľov, zasiahla na začiatku novej éry silná morová epidémia. Podľa starej legendy jednej noci v roku 1713 zazreli dvaja strážcovia na Michalskej veži dvoch čiernych anjelov tlačiacich pred sebou truhlu. Premkla ich hrôza a treba povedať, že oprávnená. Vzápätí v meste vypukol mor, ktorý si vyžiadal tisíce životov a takmer úplne zdevastoval ekonomiku mesta. Vtedajší Prešpurčania hľadeli do budúcnosti s veľkými obavami, netušiac, že im prinesie veľkolepé časy hojnosti tým najneočakávanejším spôsobom – prostredníctvom vlády žien.
Kľúčový dokument
V roku 1723 cisár Karol VI. už tušil, že mu manželka, krásna, ale chorľavá Alžbeta Kristína, neporodí mužského dediča. Čoraz častejšie mu preto zrak zablúdil k staršej dcére Márii Terézii, ktorá mala v tom čase šesť rokov. Rozmýšľal, ako slávnu korunu Habsburgovcov dostať práve na jej plavú hlávku. Vedel, že to nebude ľahké, ale v záujme zachovania dynastie musel boj s magnátmi podstúpiť. Do Bratislavy zvolal snem uhorských stavov, od ktorých žiadal odsúhlasiť pragmatickú sankciu. Na základe nej bola zaručená dedičnosť vlády v habsburskej ríši aj v ženskej línii. Hrdí uhorskí magnáti, ktorí mali patriarchát zakódovaný v genetickej výbave, boli pobúrení. Pod vplyvom okolností síce dokument odsúhlasili, no v duchu sa zaprisahali, že nikdy nepripustia, aby na svätoštefanský trón zasadla žena…
Matka bojovníčka
Len čo telo cisára uložili do kapucínskej krypty a jeho dcéra a dedička habsburských zemí Mária Terézia sa prihlásila o svoje nástupnícke práva, nastal tvrdý boj. Pol tucta európskych panovníkov spochybnilo jej práva a vyhlásilo jej vojnu. Mladá, vtedy len dvadsaťtriročná žena, však nebola slabým súperom. Českú svätováclavskú korunu si síce musela vybojovať pomocou vojska, no uhorskú svätoštefanskú získala ženským šarmom. Dodnes je známa scéna, ako krásna panovníčka v náručí s batoľaťom – budúcim cisárom Jozefom II. – predstúpila s prosbou o pomoc pred uhorských šľachticov, a tak ich dojala, že vytiahli paloše a prisahali obetovať krv i životy pri obrane monarchie. V máji roku 1741 sa nechala v Bratislave korunovať za uhorskú kráľovnú…
Sťahovanie modrej krvi
Mária Terézia na svoj triumf v Prešporku nikdy nezabudla. Prirástol jej k srdcu a mestu sa za to, že jej dožičilo kráľovskú korunu bez krviprelievania, odmenila tým, že mu prepožičala kráľovský lesk a slávu. Čoraz častejšie opúšťala Viedeň a prichádzala do dnešnej Bratislavy, kde trávila pomerne veľa času. Kvôli tomu nechala prebudovať aj starý Bratislavský hrad na výstavné barokové sídlo, ku ktorému pribudli nie menej nádherné záhrady tiež v duchu pompézneho štýlu baroka.
Je prirodzené, že do mesta sa začala za panovníčkou sťahovať aj vysoká šľachta. Bratislava, význam ktorej sa dovtedy sústredil len na korunovačný pahorok a Dóm sv. Martina, sa stala vyhľadávaným a rýchlo sa rozvíjajúcim dôležitým centrom monarchie. Vznikali nové ulice, na ktorých ako huby po daždi vyrastali prepychové paláce, sídla najvznešenejšej aristokracie. Tie paláce sú pýchou hlavného mesta dodnes. Patrí k nim palác grófa Aponiho, Mirbachov palác i nádherné sídlo kniežaťa Jána Nepomuka Goberta d´ Aspremont-Lyndena, ktorého súčasťou bola dnešná Medická záhrada.
Mozart u Pálfiovcov
Do mesta sa prisťahovali aj Pálfiovci. Ich palác na Ventúrskej ulici sa preslávil najmä tým, že v ňom roku 1762 koncertoval v tom čase len šesťročný hudobný génius Mozart. Známy je Zičiho palác i kedysi výstavný palác rodiny Esterházyovcov postavený na Kapitulskej ulici, ktorý sa dnes, žiaľ, mení na ruinu. Tereziánske obdobie okrášlilo mesto aj o také nádherné stavby, ako je Dom u dobrého pastiera a Segnerova kúria. No skutočným umeleckým dielom bol palác grófa Antona Grasalkoviča, strážcu uhorskej kráľovskej koruny, jedného z najvýznamnejších aristokratických prominentov mocnárstva, ktorý sa narodil v chudobnej bezvýznamnej zemianskej rodine a na post sa dostal len vďaka vlastnej genialite a pracovitosti.
Klenot Bratislavy
Práve v tomto období vznikol aj klenot Bratislavy – Primaciálny palác, ktorý postavili v klasicistickom slohu už na konci vlády Márie Terézie. Cisárovná milovala mesto, ktoré jej doslova pred očami vyrástlo do krásy a nadobudlo reprezentatívny aristokratický punc. Určite teda nešlo o náhodu, keď ho dala ako veno svojej najobľúbenejšej dcére Márii Kristíne. Spolu s manželom Albertom Sasko-tešínskym ich vymenovala za miestodržiteľov Uhorska so sídlom na Bratislavskom hrade.
Dcéra umelkyňa
Trinásteho mája roku 1742 mala byť vo viedenskom Hoffburgu slávnostná hostina pri príležitosti narodenín cisárovnej. No len čo sa hostia nahrnuli do hodovnej sály, už ich začali lokaji rozháňať s tým, nech sa urýchlene odoberú do kaplnky modliť sa za šťastný pôrod vladárky. V neskorých popoludňajších hodinách sa zo súkromných komnát Márie Terézie ozval detský plač. Na svet prišlo zdravé životaschopné dievčatko Mária Kristína, ktorá sa od narodenia stala objektom lásky rodičov a žiadne iné zo šestnástich detí panovníckeho páru jej toto privilegované postavenie nezobralo. Kristínka bola jednoducho celoživotná citová slabosť matky a predmet žiarlivosti početných súrodencov. Rozmaznaná a rozmarná dievčina vynikala nielen krásou, ale aj umeleckým nadaním, v čom ju rodičia všemožne podporovali a takmer vo všetkom jej vyhoveli. Najmarkantnejšie sa to ukázalo v čase, keď sa zamilovala do síce urodzeného, no chudobného Alberta Sasko-tešínskeho. Hoci nikto nepredpokladal, že by cisárovná dala súhlas k svadbe, na počudovanie všetkých sa tak stalo. Mária Kristína ako jediná z detí dostala privilégium vydať sa z lásky.
Láska na Bratislavskom hrade
Mladí manželia sa ihneď nasťahovali do paláca Bratislavského hradu, kde prežili život plný šťastia, lásky a harmónie. Idylické spolužitie narušila len tragédia, ktorá ich zasiahla rok po svadbe. Dňa 15. mája, takmer na deň narodenín matky Márie Kristíny a starej matky Márie Terézie prišlo na svet ich jediné dieťa, dievčatko. Radosť však vystriedal obrovský smútok, keď maličká pár hodín po pôrode umrela… Osud manželom viac detí nedoprial.
Umelci z celého sveta
Manželia našli ďalší zmysel života v umení. Do Bratislavy pozývali umelcov z celého sveta, a tak sa mesto stalo akousi kultúrnou mekkou Uhorska. Okrem Mozarta tu pôsobil aj skladateľ Ján Nepomuk Hummel, umelec a vynálezca Wolfgang Kempelen a stopy v meste zanechali aj takí významní vzdelanci ako Samuel Mikovínyi i ozdoba Uhorska – Matej Bel. Albert rovnako ako manželka bol mimoriadnym znalcom a milovníkom výtvarného umenia a na Bratislavskom hrade vytvoril najväčšiu zbierku grafických listov v strednej Európe. Dnes tento poklad zdobí viedenské Albertínum.
Sochy, víno i bajgle
V roku 1777 sa v Bratislave usadil aj geniálny, no duševne nevyrovnaný sochár Messerschmidt. Práve tu vytvoril povestné hlavy, busty, ktoré mnohým naháňali hrôzu, no iní ich obdivovali. Tieto preslávené diela sú aj dnes súčasťou histórie Bratislavy a vyhľadávaným objektom milovníkov výtvarného umenia. Prirodzene, v tom čase rozkvitalo aj podhradie. Do mesta prichádzali nielen umelci, ale aj remeselníci z celej Európy, darilo sa vinohradníkom, kupcom, čo spôsobilo obrovský ekonomický rast. Len tak mimochodom, práve v tom období vznikli aj slávne bratislavské bajgle. Piekol ich majster Scheuremann a najmä počas sviatkov rozvoniavali na celom dnešnom Hlavnom námestí.
Koniec zlatých čias
Láska bola zrejme skutočnou hybnou silou mesta. Keď sa vytratila zo života tých, čo ho tvorili a budovali, začala upadať aj Bratislava. Po smrti Márie Terézie v roku 1780 sa ujal vlády smutný a nešťastný cisár Jozef II., ktorému osud odoprel milovať a byť milovaný. Takmer hneď po nástupe na trón zrušil uhorské miestodržiteľstvo a sestru s manželom premiestnil do Bruselu. Význam Bratislavy pomaly upadal. Aristokracia sa presťahovala späť do neďalekej Viedne, obchodníci zatvárali obchody, remeselníci nemali pre koho vyrábať a kde predávať. A tak sa koniec 18. storočia niesol pre Bratislavu v rovnakých ponurých tónoch ako jeho začiatok. Mesto upadlo do šedivosti provinčného a dostalo sa z nej na výslnie až v posledných desaťročiach 19. storočia. Dnes má však Bratislava významný štatút hlavného mesta a to ju vrátilo do veľkej hry európskych metropol.