Aká bola Bratislava – Vojnové roky štyridsiate

---

---

Na kopci nad mestom sa vypínala vylomená stolička bratislavského hradu. Ešte nezrenovovaného. Kým v tridsiatych rokoch bola Bratislava trojjazyčná, postupne prichádzali tisíce nových obyvateľov, ktorí toto mesto poslovenčovali. Roku 1940 mala už 124 000 obyvateľov, z čoho sa viac ako polovica hlásila k slovenskej národnosti a Bratislava začal byť ozaj slovenská.

Aj keď za slovenského štátu sa nemecké nápisy honosne vyškierali a keď išlo po ulici pár Nemcov a zástup Slovákov, zaručene ste počuli iba tých dvoch rozhadzovať sa ako doma. Keď Nemci v roku 1941 napadli Sovietsky zväz, po čase zistili, že šliapli vedľa a na takú veľkú krajinu je ich málo, došli na to, že do bojov treba zapojiť aj krajanov z Bratislavy. Kortešačky prebiehali vo veľkom štýle. Odvedení dostávali hotové na ruku. Za nástup do SS bolo dvakrát toľko ako za Wehrmacht. Kto by nešiel. Boli to naši spojenci, nemecké vojská vtedy vyhrávali a doma bola nuda. Tak nakoniec veľa bratislavských Nemcov skončilo niekde pod Stalingradom.

Začiatkom štyridsiatych rokov bežný život pokračoval relatívne normálne. Vlaky chodili načas (aspoň do posledného roku vojny, keď sa partizáni a spojenecké nálety zameriavali na železničné trate) a obyvatelia mesta sa venovali zháňaniu na čiernom trhu, kupovali časopis Elán, kde sa dozvedeli novinky z kultúry, napodiv chodili do divadla a najmä do kina, takže väčšie kiná hrali až trikrát denne. Kiná až do útoku na Perl Harbour (1942) hrali aj americké filmy. Kúpalisko Tehelné pole už tiež fungovalo. Obľúbeným miestom kúpania v centre mesta bolo pontónové kúpalisko pod názvom „pľuvátko“.

Drevená konštrukcia postavená na železných pontónoch obdĺžnikového pôdorysu bola zakotvená neďaleko prístaviska propelera. V strede bol umiestnený bazén, zásobovaný vodou z Dunaja. Spodná časť kúpeľov bola z hustého drôteného pletiva. Drevené kúpele slúžili ľuďom aj po roku 1945, neskôr však vznikli problémy s ich zazimovaním, až sa napokon zo života mesta úplne vytratili.

NOBLESA MALÉHO VEĽKOMESTA

K dobrému bontónu patrilo poprechádzať sa večer po korze a na chvíľu sa zastaviť. Prechádzalo sa od Michalskej brány po SND, ďalej cez Mostovú k Dunaju, alebo pod stromami na Hviezdoslavovom námestí. V máji sa na korze začali objavovať študentské tablá, ktoré boli stredobodom pozornosti korzujúcich. V meste pribúdalo áut, aj keď s tou dnešnou premávkou sa to nedá vôbec porovnávať. Vznikla dopravná polícia, ktorá na tých najfrekventovanejších miestach počas špičky usmerňovala dopravu. Strážnici, dnes policajti, boli v strede križovatky v takej ohrade. Jedna z nich bola pred Národným divadlom. Je zaujímavé, že priestor pre strážnika bol využitý aj na reklamné účely. Vyrastal som na Dornkappli (dnes Trnávka) v blízkosti Trnavskej ulice, ktorá bola už vtedy jednou z výpadoviek z mesta. Na vtedajšie pomery bola aj rušná. Asi každých päť minút po nej prešlo nákladné auto, možno každých desať aj osobné. Najrozšírenejším prostriedkom na prepravu nákladov boli konské povozy. Hluk kovových obručí po dlažbe a klopkanie podkov boli neodmysliteľnou zvukovou kulisou ulice. Ruch na nej sa začal už zavčas rána. Tovar do obchodov však vozili autá. Prvým ranným zvukom popri speve vtáčikov bol rachot skladaných veľkých kanví s mliekom. Zobudilo to všetkých spiacich v okolitých domoch. Do dedovej krčmy privážalo pivo nákladné auto Erena. Chlieb privážali menšie skriňové autá. S hygienou si nikto ťažkú hlavu nerobil. Chleby boli poukladané na podlahe auta do výšky jedného metra.

HLINKOVE GARDY

Hitlerovi oddané Maďarsko sa priplichtilo k južným okrajom mesta, kdesi až k Podunajským Biskupiciam, ba aj Račišdorf (Rača) si na pár dní prisvojili! Po uliciach začali pochodovať oddiely Hlinkových gárd aj oddiely vojakov v uniformách novej Slovenskej armády. Vo vzduchu zlostne vrčali nebezpečne vyzerajúce dvojplošné stíhačky, krátke, s hrubým nosom, v noci na nich z Kuchajdy svietili svetlomety, ale inak bolo pomerne ticho. Vojnu začali Bratislavčania cítiť na vlastnej koži až po bombardovaní Apolky v júni 1944. Vtedy už išlo do tuhého. Časté poplachy vyháňali ľudí do krytov.

Zavreli sa školy, z čoho mali radosť najmä študenti. Začiatkom roka 1944 už nikto nepochyboval, že Nemecko melie z posledného. Nervozita medzi ľuďmi stúpala, občania trpeli nedostatkom potravín. Zásobovanie sa zhoršovalo, všetko bolo na prídel. Ľudia o štvrtej ráno v sobotu vstávali a čakali v radoch pred mäsiarstvami, aby si mohli vybrať svoj prídel mäsa. Každý deň okolo desiatej hodiny vyhlásili letecký poplach. Mama už mala pripravený balíček, kde bola pitná voda, nejaké jedlo a išlo sa do krytu. Niekedy len v dome, ale chodievali sme aj do tunela, kde sa zišla celá Bratislava. Situácia sa skomplikovala, keď na jeseň 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie.

BOMBARDOVANIE APOLKY

Okrem Apolky sa bombám nevyhlo ani dunajské nábrežie, múzeum, plynáreň, elektráreň, pekáreň, kasárne, ale ani domy na Drevenej, Vysokej, Karadžičovej či Grösslingovej ulici. Silný zásah dostala budova ministerstva dopravy a verejných prác a Dunajské veľtrhy, bomby dopadli aj na druhý breh Dunaja, na osadu Ovsište. Zasiahli aj Jakubovo námestie. Za obeť padla Krížna ulica, kde boli samé prízemné domčeky. Tá však padla za obeť sovietskym kaťušiam pri oslobodzovaní mesta. V polovici novembra prišlo nariadenie o účasti na opevňovacích prácach okolo Bratislavy (kopali sa protitankové zákopy). Front sa blížil. V marci 1945 sa dokonca v meste objavili protitankové zátarasy.

Dá sa povedať, že mesto napriek vojnovej dobe žilo svojím vnútorným životom. Aj keď boli nariadené rôzne bezpečnostné opatrenia, Bratislavčania, vrátane mojich rodičov, ich nebrali príliš vážne. Situácia sa zmenila po 16. júni 1944, keď Bratislava zažila,prvé vážne bombardovanie. Išlo o bombardovanie Apolky, ktorá zásobovala nemeckú armádu pohonnými látkami. Zrejme zameriavacia technika ešte nebola na vysokej úrovni, lebo za obeť padli aj budovy v Starom Meste. V čase bombardovania som bol s mamou v kočíku na prechádzke hore na Slavíne. Podľa fotografie, ktorú sa jej podarilo urobiť, nad mestom sa vytvoril čierny kúdol dymu, ktorý ho celé zahalil. Tesne pred oslobodením Bratislavy Nemci vyhodili starý most do Petržalky a tak bola Petržalka takmer rok odrezaná od Bratislavy, s ktorou ju spájal iba provizórny pontónový most. Po vojne nastali krušné časy. Obchody boli zatvorené, zásobovanie viazlo. Všetko bolo na lístky. Otec ako tuhý fajčiar musel vystačiť s 15 cigaretami na týždeň. Samozrejme, na čiernom trhu sa dali zohnať dokonca aj Kamelky za 10- až 15- násobnú cenu. Určité zlepšenie nastalo, keď nás začala zásobovať UNRA.

Odmietnutím Marshallovho plánu sme sa dostali do područia Sovietskeho zväzu. Po februári 1948 už bolo úplne jasné, kam smerujeme. Noviny začali byť plné článkov o Sovietskom zväze, stachanovcoch a o tom, ako sa tam výborne žije. Nastalo to pravé budovateľské obdobie.

Autor: JURAJ ŠEBO, foto: archív autora

---

Aká bola Bratislava

---