Aká bola Bratislava – Sladké roky šesťdesiate

---

---

Pre mňa sa začalo toto zaujímavé obdobie vtedy, keď v Bratislave navždy zhasli plynové lampy a mlieko sa prestalo nalievať do kanvičiek. Skončilo sa 21. Augusta 1968, keď nás náš veľký brat znovu „oslobodil.“

Pioniersky palác (Pinkáč). Grassalkovichov palác, dnes sídlo prezidenta, nepatril deťom len jeden deň v roku, počas dňa otvorených dverí, ale po celý rok. Koncom päťdesiatych rokov sa strana a vláda rozhodli z tejto historicky vzácnej budovy vytvoriť Pioniersky dom Klementa Gottwalda. Všetko tam pre nás bolo romantické a exotické. Okrem toho, že sa dalo šmýkať po zábradlí, tu fungovalo tridsať záujmových krúžkov. Ja som prešiel asi šiestimi (mičurinský, požiarnický, ateistický, zdravotnícky, dramatický, zoologický), až som zakotvil v krúžku šikovných rúk. Tento fakt dodnes tajím pred vlastnou manželkou, ktorá o mne vie, že nedokážem ani klinec zatĺcť. Napriek tomu, že som technický antitalent, dodnes ovládam základné techniky makramé. Pre tých neinformovaných, ide o techniku viazania čipiek do uzlov.

Okrem krúžkov bol palác svedkom vystúpenia prvých bigbítových skupín v Bratislave. Atmosféra sobotných popoludní spojených s tancom v Pionierskom paláci ťažko zodpovedala predstavám o mládeži nadšenej budovaním socializmu.

V DOBREJ SPOLOČNOSTI

Musím spomenúť aj školu, na ktorej som maturoval v roku 1962. Makarenkova v Petržalke. Škola bola zvláštna tým, že sa tu zišli študenti, ktorých kádrový posudok nebol na takej úrovni, aby mohli študovať v meste. Chodili sem deti všetkých zelovociarov, mäsiarov, lekárov, zlatníkov, také maloburžoázne živly. Na sebe mali rôzne tričká s nápismi Montreal Canadiens, I like Elvis, Bravo. Podľa toho, kam emigrovali rodinní príbuzní. Hrou osudu som sa tu ocitol aj ja. Medzi absolventov školy neskôr patrili aj také známe osobnosti ako Žbirka, Labuda, Peteraj, Párnický, Müller a starosta Luníka 9. Neviem, či tam boli tiež z kádrových dôvodov. Nová inteligencia mala splynúť s robotníckou triedou, preto sme mali takzvanú výrobnú prax. Jeden deň v týždni sme strávili v „príjemnom prostredí“ Kovosmaltu a Matadorky. Na niečo to ozaj bolo dobré. Nepríjemné prostredie, hluk a špina ma natrvalo utvrdili v presvedčení, že toto nechcem robiť celý život, a začal som sa poriadne učiť, aby som mohol ísť na vysokú školu. Splynutie s robotníckou triedou však nastalo, najmä s niektorými peknými mladými robotníčkami som si porozumel. Bratislava sa v tom čase stala miestom, ktoré mladým ponúkalo okrem hudby aj dovtedy nepoznané intelektuálne podnety. Francúzsky filozof a spisovateľ Jean-Paul Sartre mal v marci 1968 v Carltone prednášku.

Okrem iného nám vysvetľoval, aké máme šťastie, že žijeme vo výnimočnej revolučnej dobe. Tvrdil, že práve tu sú vďaka prežívanému zápasu o iný typ režimového usporiadania pravé témy na veľký román dvadsiateho storočia. Spomenul som si na jeho slová 21. augusta, či príchod Rusov môže byť témou veľkého románu. Bratislavu v roku 1965 navštívil aj bítnický guru Allan Ginsberg, ktorý nás prekvapil nielen svojimi básňami, ale aj letnými teniskami uprostred februára…

SVET FILMU A KABARETU

Kontraktačné Filmfórum prebiehalo v Brne v rámci veľtrhu. Bola to prehliadka filmov, ktoré sa nedostali do bežnej distribúcie. Tu sa vlastne vyberali filmy na zakúpenie do distribúcie. Na jeden deň sa táto akcia presťahovala aj do Bratislavy. Celých dvadsaťštyri hodín sa v kine Hviezda premietali zahraničné filmy so simultánnym prekladom. Rad sa tiahol až po kino Tatra. Filmy ako Pekelní jazdci s Petrom Fondom alebo Frankenstein s Petom Cushingom boli vynikajúce. Horšie to bolo s prekladom. Prekladateľ sedel na balkóne medzi divákmi a monotónny hlasom prekladal dialógy. Predávkovaný filmami vyrábal niekedy nelogické vety, navyše bol päť minút pozadu. Namiesto hair počuť air, namiesto freak počul prick. Pre tých, čo trochu rozumeli po anglicky, to bola dobrá zábava, pre tých, čo nerozumeli, bol dej filmu nerozlúštiteľným rébusom. V priestoroch dnešného Divadla L+S fungoval Tatra kabaret. Medzi zakladajúcich členov patril Michal Belák, Jozef Hanúsek a Maja Velšicová, neskôr Slivková. Tu som počul po prvýkrát hit Povedz mi, otec v podaní M. Beláka s dcérou. V Divadle na korze na konci šesťdesiatych rokov dvojica Lasica a Satinský uvádzala slávny televízny program Bumerang, v ktorom vystupovali aj bigbiťáci: Pavol Hammel so skupinou Prúdy a Jožo Barina s Meditating Four. Na Hlavnej stanici pri východe z perónov bola veľká tabuľa, ktorá pozývala divákov na predstavenie Soirée textom: „Vlaky meškajú, ale my začíname vždy včas.“ Na konci šesťdesiatych rokov nahrali dve malé platne s dodnes populárnymi piesňami Balada o vodných stavoch, Prerušená pieseň, Sága rodu Forsythovcov a Vtip. Mimochodom, v skladbe Prerušená pieseň zaznieva veta, ktorá časom zľudovela: „Súdruhovia, ktorí ešte nie sú ministri, nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu.“ V bulletine k Soirée boli aj slová určené obecenstvu: Ľudia sa buď zasmejú, alebo nezasmejú… Pri smiechu by bolo cítiť, že je falošný, že je umelý. Človek už vymyslel aj umelý chrup, aj umelú hmotu, aj umelú ženu, ale umelý smiech nikto nevymyslí. Preto Ťa medzi nami vítame aj dnes. Neboj sa, budeš sa smiať! Ale neboj sa, nezostane Ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života… a smiech ťa prejde.

VÔŇA STAREJ BRATISLAVY

Najradšej listujem v knihách o starej Bratislave, skrývajú veľa zaujímavých príbehov. Cisárovná Mária Terézia voľakedy polichotila Bratislavčanom, keď šesťdesiat kilometrov vzdialenú Viedeň označila za „pekné predmestie Prešporku“, ktorý bol v tom čase korunovačným mestom Rakúsko-Uhorska. Nepamätám si síce Prešporok z čias korunovácie, ale Vydricu, korzo, ba i krčmy mám ešte v živej pamäti. Známa krčma bol Hajzl bar. Stál na dunajskom nábreží, približne tam, kde je dnes lodné nástupište. Pôvodný názov bol iný, zabudol som aký. Meno Hajzl bar vzniklo na základe príšerného smradu, ktorý bolo cítiť z blízkych toaliet. Pamätám si, že práve tu som videl prvý sprej proti zápachu. Žiaľ, bol neúčinný… Pamätám si aj najväčšie železiarstvo Pallehner na Hurbanovom námestí, textilnú predajňu Pavúk na Obchodnej ulici. Hovorí sa, že vône sa nedajú zabudnúť. Stále cítim arómu bratislavských „žltých kociek“ po daždi, vôňu čokolády z Figara, ale aj „vôňu“ Dimitrovky a Slovnaftu. Už ako chlapcovi sa mi cnelo za starým Prešporkom, o ktorom často rozprával môj dedo. Zároveň mám však šťastie, že som ešte zažil aj tú „naozajstnú“ starú Bratislavu. Dnes je už plná prisťahovalcov, ktorí ani netušia, akú atmosféru kedysi mala. Neskôr, už ako dospelý, keď som ju videl na vlastné oči umierať, nebolo mi všetko jedno. Pri búraní podhradia som mal vážne žalúdočné problémy a bol som z toho znechutený. Stavba mosta si vyžiadala veľkú daň. Zmizlo podhradie, Vydrica, synagóga i časť Suchého mýta. Na druhej strane, v rokoch 1960 – 1968 pribudli štyri nové sídliská: Štrkovec, Trávniky, Ostredky a Pošeň. Koncom šesťdesiatych rokov sa začala búrať Petržalka a vzniklo najväčšie sídlisko u nás so stošesťdesiattisíc obyvateľmi. Zmizlo staré Centrálne trhovisko, na jeho mieste vznikol Dom ROH a budova Novej tržnice. Staré mesto chátralo. V poslednej chvíli sa zásluhou Janka Alexyho a profesora Piffla podarilo zachrániť a zrekonštruovať hrad. Uvažovalo sa aj o jeho úplnej likvidácii. Dôvodov na znechutenie je dosť aj dnes, po päťdesiatich rokoch, keď počúvam hlasy architektov, ako boli proti barbarskému búraniu podhradia. Ale to nie je možné, veď potom by museli vtedajší bratislavskí architekti do jedného pomrieť. Určite by sa postavili pred buldozéry a zomreli hrdinskou smrťou.

Autor: JURAJ ŠEBO

Foto: archív autora

---

Aká bola Bratislava

---