Na nádvorí zámku Schönbrunn panuje vzrušená atmosféra. Zišli sa tu urodzení dvorania, dokonca nechýba ani vznešená panovníčka Mária Terézia, aby sa stali svedkami nezvyčajného divadla. Mladý barón z neďalekej Bratislavy im sľúbil predviesť zázračný šachový stroj, ktorého nijaký človek nepremôže.
Tajomstvo baróna Kempelena
Ich pozornosť pútal predmet zakrytý prestieradlom z jemného hodvábu. Pod látkou sa jasne črtali obrysy ľudského tela. Dala sa rozoznať hlava, ramená, postava s prekríženými nohami sediaca na malom stolčeku. Keď konečne za zvuku slávnostných fanfár autor vynálezu odhalil svoj „zázrak“, v dave prizerajúcich to zašumelo. Poniektoré jemné dámy takmer upadli do mdlôb, keď uvideli pred sebou Turka v životnej veľkosti. Bol taký realistický, že mali pocit, že ide o skutočného, vypreparovaného človeka.
Barón Kempelen vyzval prítomných, aby sa prihlásili, kto z nich si zahrá s jeho automatom šachovú partiu. Našiel sa odvážlivec, sebavedomý dvoran, tešiaci sa povesti, že je v šachu skutočným majstrom. Posadil sa oproti, automat sa pohol a po pár ťahoch dal svojmu súperovi mat. „Bosoráctvo“, pohoršovali sa poniektorí, vydesení, že majú čo dočinenia s čiernou mágiou. No panovníčka sa spokojne usmievala. Vedela, že nejde o nijaké čary, ale o dômyselný technický vynález, zodpovedajúci duchu osvieteného osemnásteho storočia. A tak, šachový automat dostal „požehnanie“ z najvyšších miest a mohol začať svoje svetové turné, počas ktorého nikdy nenašiel svojho premožiteľa. Ani nemohol. Veď tento „pradedo“ všetkých počítačov, skonštruovaný v našom hlavnom meste predbehol svoju dobu o viac ako tristo rokov.
Génius z Bratislavy
No nielen automat vzbudzoval zvedavosť a dohady v barokových salónoch tereziánskeho obdobia. Aurou tajomnosti bol obklopený aj jeho tvorca. Mladý a nesmierne talentovaný konštruktér Wolfgang Kempelen. Nikto z jeho súčasníkov presne nevedel kto je a odkiaľ pochádza. Túto záhadu sa podarilo odkryť historikom až koncom dvadsiateho storočia.
Rod Kempelenovcov prišiel do Bratislavy v polovici 17 storočia z Írska. Ich dom na rohu Klemensovej a Dunajskej ulici, kde bol skonštruovaný zázračný automat dodnes stojí. Nepoznáme presné príčiny, čo túto starobylú rodinu priviedlo z takej diaľky až do Uhorska. Dôvody mohli byť rôzne. Najpravdepodobnejšou je, že to bol dôsledok občianskej vojny v Anglicku, kedy došlo k ozbrojeným stretom aj medzi katolíckymi Írmi a protestantskými Angličanmi, uzurpujúcimi si ich pôdu a majetky. Následná vlna hladomoru vyháňala Írov po tisíckach z rodnej zeme a rodina Kempelenovcov našla útočisko a nový domov práve na brehu Dunaja.
Kariéru na Viedenskom dvore urobil predovšetkým Engelbert Kempelen, ktorý vo funkcii radcu získal od cisára Karola VI barónsky titul a majetky. Oženil sa s Annou Teréziou Spindlerovou dcérou bratislavského richtára. Náš geniálny vynálezca Wolfgang, zapísaný v matrike farnosti kostola sv. Michala, 23 januára, roku 1734 bol ich posledným, siedmim dieťaťom.
Bol nemierne talentovaný už od útleho veku. Študoval v Bratislave a vo Viedni. Po skončení štúdií sa stal dvorným radcom Márie Terézie, ktorá ho vymenovala za riaditeľa soľných baní v celom Uhorsku.
Hoci mal na svojom konte mnoho vynálezov, napríklad tlakový vodovod na Bratislavskom hrade, kyvadlový most cez Dunaj, či tlačiarenský stroj pre nevidiacich, skutočne ho preslávil ho šachový automat. Keď 23 marca, roku 1804 zomrel vo Viedni, jeho automat mal pred sebou ešte dlhú, triumfálnu cestu, ktorá mu vyslúžila povesť neporaziteľného umelého Turka.
Mat svetovým veličinám
Nad šachovým automatom nedokázali vyhrať ani také osobnosti ako bol Benjamin Franklin, nemecký cisár Fridrich II, považovaný za výborného šachistu a o kráľa na šachovnici prišiel aj geniálny vojenský stratég Napoleon Bonaparte. Ten vraj túto prehru znášal mimoriadne ťažko.
Po smrti svojho tvorcu bol o automat veľký záujem. Túžil po ňom aj francúzsky princ, Eugėne de Beauharnais, veľký nadšenec a priekopník šachových turnajov. No v tom čase už mal svojho nového majiteľa. Stal sa ním dvorný mechanik viedenského dvora, nemecký hudobník a vynálezca Johann Nepomuk Mälzel, ktorý ho kúpil od Kempelenovho syna Karola za 10 000 frankov. Nebola to príliš vysoká cena, keďže podnikavý Mälzel v ňom videl potenciál vysokých ziskov a nemýlil sa.
Podniká s ním veľké Európske turné a o vynález je všade ohromný záujem a zarobí na ňom veľké peniaze.
Po čase mu už je starý kontinent malý a rozhodne sa s ním, v roku 1825 odísť až do Ameriky. Tu vyvolá skutočné nadšenie. Americkí patrioti v mestách ako sú New York, Boston, Filadelfia, Baltimore, Washington, Charleston, či Pittsburg sú doslova vo vytržení a túžia poraziť neporaziteľný automat. Žiadnemu z nich sa to však nepodarí. Mechanický Turek získava na atrakcii, keď mu jeho nový majiteľ nainštaluje novú funkciu a on už dokáže okrem šachu hrať aj mimoriadne populárnu kartovú hru whist. Všetci si skutočne môžu prísť na svoje. Najviac však Mälzel, pre ktorého sa stal doslova zlatou baňou.
Koniec slávneho Turka
Mälzel si zaoceánsku popularitu automatu užíva až do roku 1838. V tom roku totiž zomiera na lodi v blízkosti venezuelského prístavu, keď sa vracal z automatom z turné po Kube. Jeho telo pochovali v mori. Turek prežil svojho posledného majiteľa o šestnásť rokov a podľahol celkom inému živlu.
Američania sa už nechceli slávneho automatu vzdať a po Mälzelovej smrti ho uložili na čestné miesto v Pealesovom Čínskom múzeu vo Filadelfii.
V noci 5 júla, v roku 1854 vypukol v priestoroch múzea veľký požiar. Android, čo ako geniálny nemôže utiecť a tak podľahol plameňom, ktoré zmenili túto starožitnosť, trójskeho koňa baroka do modernej vedy na popol.
Tento prapredok počítačov a umelej inteligencie, zrodený na Slovensku našiel svoj koniec v ďalekej Amerike.
Nevyspytateľnou iróniou osudu zostáva, že sa to stalo presne o poldruha storočia skôr a v tom istom meste, kde človek reprezentovaný šachovým veľmajstrom Garrym Kasparovom zažil svoju prvú porážku od šachového počítača Deep Blue.
