Výročie tragického dátumu, ktorým pre Slovákov i Čechov 21. august 1968 nesporne je, získalo tento rok obzvlášť trpkú príchuť vďaka vojne u nášho východného suseda. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy si odrazu nepripomíname ako historickú udalosť, ktorá definitívne patrí do minulosti, ale ako znovu aktuálnu a ožívajúcu hrozbu. Opäť zomierajú nevinní ľudia iba preto, že si slobodne vybrali svoju budúcnosť.
Foto: SITA/Branislav Bibel
Počas Pražskej jari v Československu mala táto budúcnosť podobu demokratizácie, uvoľňovania, ekonomických aj politických reforiem. Spoločnosť po rokoch tvrdých komunistických represií túžila po väčšej miere slobody. Niekto chcel socializmus s ľudskejšou tvárou, iní hovorili o návrate pluralitného systému a trhového hospodárstva. Čo však spájalo takmer všetkých, bol pocit eufórie, vedomie jednoty – a predovšetkým nádej.
O to tvrdšie bolo násilné precitnutie, keď sen o slobode v zárodku udupali a prevalcovali sovietske tanky. Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Zúčastnilo sa na nej vyše pol milióna vojakov – teda niekoľkonásobne viac v porovnaní so silou, ktorú nasadilo Rusko na Ukrajine – nehovoriac o množstve ďalšej vojenskej techniky.
Zahľaďme sa znovu na dramatické zábery z augusta 1968 a vzdajme úctu obetiam invázie. Spomeňme si na zabitých, zranených, prenasledovaných či väznených. Snahu o politický a občiansky odpor účinne rozložila komunistická moc kolaborujúca s Moskvou. Začal sa proces normalizácie, ktorá nebola ničím iným, než pomstou za rok 1968 a zúčtovaním s protagonistami obrodného hnutia. Len v rokoch 1968 a 1969 odišlo z Československa do emigrácie 70 tisíc občanov. Tí, čo ostali, boli prenasledovaní – mali zastavený kariérny postup, museli vykonávať podradné práce, ich deti nemohli študovať. Prichádzali sme o to najcennejšie – o ľudský potenciál. Táto rana sa doteraz celkom nezacelila. Doteraz medzi nami rezonuje množstvo príbehov ľudí, ktorých totalitný systém zlomil, vyhnal, pripravil o budúcnosť.
Foto: SITA/Branislav Bibel
Sny generácie z Augusta´68 sa naplnili až v Novembri´89 a v ďalších rokoch, počas ktorých našu vlasť opustili sovietske vojská. Nie sme okupovanou krajinou, o svojej budúcnosti rozhodujeme slobodne a sami. Nežijeme v bipolárnom svete ako v roku 1968, keď nám štáty z druhej strany železnej opony nemohli nijako pomôcť. Stali sme sa súčasťou demokratického medzinárodného spoločenstva, ktoré pomáha napadnutej Ukrajine. Veď kto iný by mal rozumieť ťažko skúšanej krajine ako my, ktorých normalizovali pod hlavňami pušiek a tankov?
Ohroziť nás môže ale naša vlastná strata viery v slobodu a demokraciu, teda v hodnoty, po ktorých túžili naši rodičia a starí rodičia pred päťdesiatimi štyrmi rokmi. Čelíme masívnej propagande, šíreniu lží, nenávisti. Sme vystavení snahe o rozdelenie na nepriateľské a nekomunikujúce tábory. Osud však máme vo svojich rukách. Máme možnosť i povinnosť konať tak, aby sme už viac nezažili drámu z augusta 1968. Práve tento odkaz nám pozajtrajší pamätný deň pripomína.