Prvý laureát na Osobnosť Bratislavy Ľuboslav Moza – Bratislavu, považuje za svoju múzu. Slovenské umenie a naši umelci ho neprestávajú nadchýnať po celý život a energiu venuje tomu, aby ich poznali aj za hranicami nielen našej krajiny, ale aj svetadielu.
Na margo svojej práce hovorí: „ Propagácia umenia, to je vlastne osveta. Po roku 1989 sa úplne stratila. Národ stráca prehľad o našich umeleckých hodnotách. To nie sú prázdne reči, to je bohužiaľ tak. „
Ľuboslav Moza
Ste neúnavným propagátorom slovenského umenia, či už výtvarného, alebo hudobného. Čo vás inšpirovalo k tejto náplni života?
Od detstva som obklopený kultúrou. Bol som členom Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, absolvoval hru na klavíri, „pasoval som sa za hippies mládežníka“ výbornej novej hudby /Woodstock/, neskôr som vystupoval v študentských divadielkach ako herec, i ako režisér /v Steps klube, U Rolanda a ďalšie/, dva krát za sebou prvá cena za najlepší výkon v prednese poézie na Akademický Prešov, vysokoškolské štúdium na katedre Veda o výtvarnom umení na Univerzite Komenského v Bratislave a od roku 1974 zamestnaný na vtedajšom Zväze slovenských výtvarných umelcov, kde som osobne spoznal temer všetkých vtedajších , nielen výtvarných umelcov a ich ateliéry. Neskôr som prednášal dejiny umenia na VŠMU, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a doteraz na katedre výtvarnej výchov Pedagogickej fakulty Univerzita Komenského. To je výber z faktov. Keď to teraz vidím napísané, fakt som bol obklopený umením, čo som si nikdy neuvedomoval.
Milujem umenie. Publikujem, prednášam a píšem o ňom. Tvorím poéziu a prózu. Pripravujem množstvo výstav. Na vernisážach prezentujem aj objavy v iných umeleckých disciplínach, novú známkovú tvorbu, mimoriadne knihy, nové CD a podobne.
Propagácia umenia, to je vlastne osveta. Po roku 1989 sa úplne stratila. Národ stráca prehľad o našich umeleckých hodnotách. To nie sú prázdne reči, to je bohužiaľ tak.
Stále sa učím pochopiť nielen rozmer našej kultúry, ale jej hodnotové poslanie. To je dnes najťažšie. Prednášam o tom, rozprávam pri každej príležitosti.
Viete, zidealizovať umelca, či vedca pomocou príbehu dojímavej knihy, alebo mediálneho zavádzania nie je problém. Keď sa otvorili hranice, spoznával som osobne to umenie, ktoré sme si idealizovali, videl som doň ako do nášho. A postupne chápal, že sa rozsahom hodnoty, ľúbivosti či gýču nelíši od nášho. Každá národná umelecká identita má však svoje výnimočnosti, z nich čerpá a fascinuje svet. A slovenské umenie nesporne výnimočné bolo a i dnes je.
Inšpiráciou k tejto mojej životnej dráhe je láska a obdiv k životu, ktorý milujem. K jeho akejsi nadstavbe, ktorou je kultúra. A možnosti šíriť tieto poznatky ďalej.
Založili ste aj niekoľko galérii. Diela ktorých autorov vystavujete?
Prebral som prvú súkromnú galériu na Slovensku v Modre „ Arias and Vanda Gallery“, predtým som mal za sebou desiatky výstav. Neskôr som z nej vyprofiloval vlastnú výstavnú miestnosť „Merum“. Neskôr na námestí SNP v Bratislave som založil atraktívnu galériu „Slofa“. Potom v novej budove J and T na bratislavskej Patrónke „galériu Westend“. Bolo toho viac. Nedávno som oživil Staromestskú galériu Zichy.
Nevytváral som dlhodobé výstavné koncepcie, vedel som, že náš človek má taký mizerný prehľad, že mu treba predstavovať tú pestrosť, a povedať mu, pýtať sa ho, čo je dobré. Vystavoval som umelcov prvej a druhej slovenskej moderny /Ester Šimerová_Martinčeková, Benka, Fulla, Galanda…Galandovcov, Jakabčica, Žilinčanovú a desiatky ďalších. Tieto prezentácie som prepájal s vtedy len nastupujúcou umeleckou generáciu, mojich rovesníkov. /Lexo Vojtášek, Vojto Farkaš, Dušan Sekela, Juraj Čutek, Viťo Bojňanský, Jarmila Veľká, Soňa Herényiová, Marta Chabadová/. Po zmene režimu som v tejto koncepcii pokračoval, ľudia mali toto umenie radi a návštevnosť výstav i predajnosť bola vysoká.
Postupne som začal vyhľadávať umelecké talenty z radov samoukov, a v súčasnosti i na našej katedre výtvarnej výchovy. Objavil som vzácne osobnosti, ktoré vedia dať obrazu výraz krásy a tak potrebnej jedinečnosti, ktorá niekedy v umení chýba. Sprevádza ich slovo originalita a tú podporujem.
Dnes je doba, keď nie si na internete, si nič. Prezentujú sa množstvá súkromných postáv, ktorí predstavujú to, čo je slušne povedané diskutabilné. Preto je dobré, keď človek neprijíma s otvorenými ústami „ je to v televízii či na fejsbuku, tak to musí byť pravda, musí byť dobré“. Človek si má tvoriť vlastný názor.
Robím osvetu. Predstavujem širokú paletu výtvarníkov rôznych umeleckých výrazov. Dovážam ku nám zahraničné umenie, ľudia môžu porovnať, že nie je ničím výnimočným, netreba byť stála neistý a uznávať iba to zahraničné.
Generácia 1909
Mená ktorých autorov rezonujú u vás najviac?
Sú ich stovky, ba až tisíce. Meno človeka sa radí k jeho tvorbe, ktorá je síce jeho, ale vzniká pre nás. Veľký obdiv mám ku „Generácii 1909“. Začiatok XX. storočia a svetové veličiny Ladislav Mednyanszky, neskôr Ľudovít Fulla, Mikulráš Galanda, Cyprián Majerník, Vincent i Ferdinand Hložník. Obdivujem „Galandovcov. Ľudsky som mal rád Milana Laluhu, Ruda Krivoša, ale aj Milana Paštéku.
Svetové prvenstvá patria slovenskej grafike. Od Kolomana Sokola cez V. Hložníka až po obrovské objavy v tvorbe Albína Brunovského a Vlada Gažoviča. Obdivujem sa umelcom, ktorých tvorba práve originalitou bola často nadčasová, ale doposiaľ nie sú medzi tými populárnymi. Sochári Tibor Kavecký i Alex Vika. Umelkyne Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková / koncom šesťdesiatich rokov uviedla novú techniku „Art protisu“ a na celosvetovej súťaži v Loussane získala roky za sebou Grand Prix/. Jožko Sušienka, úžasný keramik, nositeľ prvých cien z celosvetových súťaži v Japonsku. Michal Jakabčic, /tak ako v tridsiatich rokoch Ľudovít Fulla priniesol z parížskej svetovej výstavy maľby Grand Prix/. Mám rád obrazy maliara a scénografa Františka Kuldáča. Maliarske konštrukcie Alojza Klimo. A z rovesníkov obrovský rozmer tvorby majstra pastelu Stana Harangozó, sochára Alojza Drahoša, keramiku manželov Šickovcov.
Mali sme i máme svetových umelcov. Martin Činovský dosiahol v známkovej tvorbe priam olympijské úspechy. Vo svetovej konkurencii je viac násobný držiteľ Grand Prix.
Podobne aj naša ilustrácia. Boli to umelecké osobnosti, ktorých tvorba ovplyvnila v šesťdesiatich rokoch vyspelú Európu. Viera Bombová, Viera Gergeľová, Naďa Rappensbergerová, neskôr Dušan Kállay, Kamila Štanclová, Karok Ondreička a desiatky ďalších.
Obdivujem sa svetovým veličinám vo fotografii, Milota Havránková, Tibor Huszár. A teším sa z umenia tej zrelej generácie ešte nedávno najmladších, ako Jana Farmanová, Viktor Frešo, Binder, a mnohí, mnohí ďalší.
Ľuboslav Moza a Bratislava
Ako z pohľadu umenia vnímate Bratislavu, svoje rodné mesto?
Bratislava je krása. Jej úžasná lokalita, čistý vzduch vďaka Devínskej bráne, stále s bohatstvom histórie i svetových objavov.
Naši umelci , niektorých som spomenul, sú i zostanú svetoví. Bratislava dáva svojim charakterom, bohatstvom okolitých krás i silou architektonických jedinečností mestu ten punc neopakovateľnosti, na ktorý sa nezabúda.
Tých obrazov, grafík, i architektonických štúdií nášho nádherného mesta sú tisíce, od dávna až po dnešok. Sú v nich odtlačky každej doby pre budúce generácie.
Ovplyvnili jej uličky a zákutia vaše profesné smerovanie?
Áno. Bratislava je malé veľkomesto. Vždy dýchala klasikou, ktorá tolerovala progres underground. Atmosféra mesta sama o sebe vytvára umeleckú atmosféru pre ľudí, ktorí ju vedia, alebo chcú vnímať. A potom kontakt s umelcami a umením sú nezastupiteľné.
Vnímate ju ako „Krásavicu na Dunaji“, alebo by ste jej odporučili nejaké kozmetické korektúry?
Život treba brať taký aký je, na druhej strane sa treba neustále snažiť ho zmeniť.
Bratislava je krásavicou. Urbanistické zásahy spred storočí sa zabudli. Živé zostávajú roky minulého storočia, pre pamätníkov. Ale uvedomujem si, že aj tie ostro kritizované a bohužiaľ nenapraviteľné zásahy sa stávajú našou prítomnosťou a obľúbili sme si ich. O tom je celá existencia našej Zeme. Naše mesto v nej je jeden zo vzácnych skvostov.
Identifikačný kód Slovenska
Ďalšou vašou aktivitou je podujatie „Identifikačný kód Slovenska“. Ako vznikla?
Z naliehavosti upozorňovať nielen Slovákov, že kultúra je slovo v ktorom sú milióny jedincov bez ktorých by svet nebol týmto svetom. Pretože dobre nepoznáme ani tých, ktorých pozná celý svet. Pretože, okrem odborných kruhov, si nevšímame osobnosti, ktoré zaslúžia verejné uznanie a rešpekt. Pretože máme mladé talenty, ktoré už teraz dosahujú mimoriadne výsledky a s tým aj úspechy.
Identita je magické slovo. Keď sa v povedomí stráca vznikajú vojny. Identita je o národoch, s jedinečnými tradíciami. Oni sú zakódované v každom jedincov a vďaka nim dokážu ľudia tvoriť nielen originalitu, ale s prívlastkom miesta kde žijú. Tá rôznorodosť je krásne a stimulujúca.
V tomto roku to bude už 14. ročník udeľovania ocenení „Laureát Identifikačného kódu Slovenska“, v reprezentačných priestoroch Bratislavského hradu.
Ocenenie je Kultúrnym kódom, ktorý je v každom z nás. Mám radosť že som dokázal naplniť túto myšlienku a dostávať ju do života.
Ktoré osobnosti podľa vás najviac utvárajú a utvárali kolorit nášho mesta?
Predovšetkým jeho história. Dejiny, ktorých súčasťou bolo naše vzácne mesto. Tie ho charakterizujú najlepšie.
Jeho kolorit utvárajú predovšetkým generácie ľudí, ktorí v ňom žijú. A to nie je fráza. Vymenovať vzácne mená nie je problém, ale za každým sú stovky ďalších, vďaka ktorým sa z jedinca stáva osobnosť.
Z nedávnej histórie je to najznámejší človek na svete Alexander Dubček. Spomeniem ďalej jedinečné osobnosti Lasica a Satinský. Spomeniem „Divadlo na Korze“, ktoré doposiaľ nemá na stene ani tabuľku, kde sa to všetko začalo. Oddelenie VŠVU Albína Brunovského, ktorého tiež pozná celý svet, budova v ktorej sídlil je tiež bez info tabuľky a mnohé, mnohé ďalšie. Desiatky mien hercov, režisérov, výtvarníkov, spisovateľov, vedcov. Nedá sa. Boli a sú to ľudia, ktorým sa našťastie niekto stále vracia a upozorňuje na ich význam . A aj to je dobre.
Skúste pár vetami vyjadriť, čo pre vás Bratislava znamená.
Najlepšie sa to dá vyjadriť tým, za koľko týždňov či mesiacov ti začne byť za mestom smutno, keď si v zahraničí. Mne veľmi skoro.
Bratislava je kultivované mesto histórie i ľudí – pamätníkov. Bratislava je mestom mladých. Bratislava je mestom veľkého turistického ruchu. Bratislava je mestom ľudí, ktorí vedia byť tolerantní a pomôcť.
O meste sa krásne hovorí keď ste na Slavíne, na Napoleonskom vŕšku, alebo inde, kde sa nachádza krásny výhľad. Milujem toto mesto obklopené nekonečnými lesmi. Kde stále žije intelektuálny život. Má silu. Fascinuje a vie pohladiť.
