Téma bezpečnosti na slovenských školách sa v poslednom období skloňuje čoraz častejšie. Nedávne závažné incidenty, útoky nožom či stupňujúce sa konflikty medzi žiakmi vyvolávajú obavy u rodičov, učiteľov aj celej verejnosti. Podľa psychopatológa Tibora Brečku z Katedry psychológie a sociálnych vied Ambis Univerzity však samotné kamery či prísnejšie tresty bezpečnosť nezaručia. Kľúčom k riešeniu je včasná prevencia, rozpoznanie varovných signálov a fungujúca spolupráca celej spoločnosti.
Agresivita nie je novým fenoménom, no odráža stav spoločnosti
Otázky o zvyšujúcej sa radikalizácii a agresivite mládeže sa na Slovensku aj v zahraničí opätovne otvárajú najmä po sérii znepokojujúcich incidentov. Komparatívna analýza siedmich závažných násilných incidentov na českých a slovenských školách v rokoch 2014 až 2025 ukázala, že až v šiestich prípadoch sa u páchateľov vyskytovali výrazné ťažkosti so zvládaním frustrácie, stresu a hnevu.
Podľa psychopatológa Tibora Brečku však nejde o izolovaný jav. „Škola nie je izolovaná, ale odráža spoločnosť, v ktorej funguje,“ upozorňuje odborník. Ak je verejný priestor poznačený výraznou polarizáciou, agresívnou komunikáciou a spochybňovaním autorít, deti a dospievajúci tieto vzorce preberajú. Ak sa ponižovanie druhých stáva bežnou normou, dochádza k jeho postupnej normalizácii.
Prečo sa terčom stávajú konkrétni učitelia či spolužiaci?
Výskumy ukazujú, že v šiestich zo siedmich sledovaných incidentov bola prítomná nepriateľskosť voči konkrétnej osobe a v piatich prípadoch subjektívne prežívaný pocit nespravodlivosti alebo ukrivdenia.
Brečka vysvetľuje, že mladí ľudia často personifikujú svoje problémy. Učiteľ môže pre žiaka predstavovať autoritu, pravidlá a systém, voči ktorému pociťuje odpor. Úspešnejší spolužiak zase môže symbolizovať jeho vlastný neúspech, sociálne odmietnutie či nedostatok uznania. „Subjektívne prežívaná krivda môže byť psychicky veľmi silným motivačným faktorom, a to aj vtedy, ak ju okolie považuje za neopodstatnenú,“ hovorí Brečka.
Zároveň upozorňuje, že samotná duševná choroba nie je priamou príčinou násilného správania, keďže absolútna väčšina ľudí s psychickými ťažkosťami sa násilne nespráva. Rizikom sú skôr poruchy správania, impulzivita či paranoidné prežívanie spojené s neschopnosťou regulovať emócie.
Mýty o útočníkoch a varovné signály
Predstava, že útočníkom je vždy výhradne uzavretý, osamelý a nepochopený jedinec, je nebezpečný stereotyp. Páchateľom môže byť introvert aj extrovert, človek izolovaný, ale aj niekto, kto má priateľov a navonok pôsobí úplne bežne.
Odborníci preto zostavili typológiu 44 varovných signálov rozdelených do šiestich oblastí (akademické, sociálne, emocionálne, zdravotné prejavy, vonkajšie riziká a správanie v digitálnom prostredí). Medzi kľúčové signály patrí:
- Náhle zhoršenie prospechu a zmena správania,
- Sociálna izolácia alebo zmena partie priateľov,
- Dlhodobý pocit ukrivdenia a narastajúca nenávisť voči konkrétnym osobám,
- Rigidné čierno-biele vnímanie sveta a dehumanizácia skupín,
- Takzvaný leakage – únik informácií o plánovanom čine prostredníctvom náznakov, vyhrážok či správ na sociálnych sieťach.
Rozhodujúci však nie je výskyt jedného signálu, ale ich kontext, intenzita a vývoj v čase.
Ako by mali reagovať rodičia a školy?
Prvým krokom pri zachytení varovných signálov by mala byť otvorená a pokojná komunikácia bez odsudzovania. Dieťa potrebuje priestor na vyjadrenie svojich frustrácií. Ak však mladý človek opakovane ospravedlňuje násilie alebo glorifikuje predchádzajúcich útočníkov, je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc – psychológa či psychiatra. V prípade bezprostredného ohrozenia a vyhrážok násilím je nutné bezodkladne kontaktovať políciu.
Obrovskú úlohu zohrávajú aj spolužiaci, ktorí vďaka digitálnemu priestoru často vedia o zámeroch rizikových osôb viac než dospelí. Školy preto musia vytvárať bezpečné prostredie, kde žiaci vedia rozlíšiť medzi „udávaním“ a nahlasovaním reálnej hrozby.
Bezpečnosť je otázkou vzťahov, nie iba kamier
Represívne opatrenia, bezpečnostné rámy či zámky síce poskytujú istú technickú ochranu, no neriešia prvotné príčiny problému. Podľa Tibora Brečku je nevyhnutné:
- Systematicky vzdelávať pedagógov v oblasti psychológie agresie a rozpoznávania varovných signálov,
- Posilniť dostupnosť psychologickej a psychiatrickej starostlivosti pre mládež,
- Vytvoriť funkčnú sieť spolupráce medzi rodinami, školami, poradňami, zdravotníkmi a políciou.
„Bezpečnosť škôl nie je len otázkou kamier či zámkov, ale predovšetkým otázkou vzťahov, dôvery a dostupnej odbornej pomoci. Nemôžeme od detí požadovať konštruktívne riešenie konfliktov, ak im vo verejnom priestore denne predvádzame presný opak,“ uzavrel psychopatológ.
