Hoci Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy, jej história sa odvíja už celé dve tisícročia. Žili tu Kelti, boli tu Rimania, písali ju germánske kmene, Slovania, Avari. Stala sa významnou súčasťou Veľkomoravskej ríše a dôležitou metropolou Uhorského kráľovstva.
Dejiny Bratislavy plné dramatických zvratov, slávnych udalostí, pod ktoré sa podpísali nielen celospoločenské zmeny a krvavé vojny, ale aj súkromné životy tak jej bežných obyvateľov, ako aj mocných panovníkov, opísal jedinečným spôsobom spisovateľ a historik Pavel Dvořák. Inšpiroval nás svojím dielom k seriálu o Bratislave. Prinášame v ňom fragmenty z kapitol nášho mesta, aby sme vám priblížili jeho príbeh, ktorého súčasné kapitoly píšete aj vy…
Čudák z Zuckermandlu František Xaver Messerschmidt
Príbeh tohto pološialeného génia sa začal ďaleko v Nemecku, no nášmu mestu priniesol v čase tereziánskej Bratislavy nesmiernu slávu. Narodil sa 6. februára v mestečku Wiesensteig v rodine garbiara. Svoj výtvarný talent zdedil po matkiných predkoch, ktorí boli už v tom čase vychýrení umelci a sochári a čoskoro sa ukázalo, že chlapec bude pokračovať v ich stopách. Zapísal sa na výtvarnú akadémiu vo Viedni, kde sa stal žiakom Jakuba Schlettera, špecialistu na kamenárske práce, v ktorých sám napokon vynikol. Do Bratislavy prišiel asi v roku 1776 a kúpil si dom U jeleňa, ktorý stál v dnes už neexistujúcom Podhradí. Žil tam v ústraní, v spoločnosti svojho brata Jána Evanjelistu Adama Messerschmidta, no hovorilo sa, že boli medzi nimi nezhody. Ich príčinou bolo najmä výstredné správanie sa Františka Xavera, ktoré oboch bratov neraz takmer priviedlo do nešťastia.
Blázon, alebo génius?
Najskôr oboje. Nevšedný Františkov talent sprevádzala jeho duševná choroba, ktorú by dnešní psychiatri pravdepodobne diagnostikovali ako paranoidnú schizofréniu. Tá sa prejavovala jeho skutočne miestami až nepríčetným správaním. Traduje sa historka, podľa ktorej raz na bránu ich domu zaklopal ktosi z cisárskeho dvora, ale František práve nemal náladu na hostí či zákazníkov. Vyklonil sa teda z okna a zakričal „František Xaver nie je doma.“ Bola to vážna urážka cisárskeho majestátu a jeho brat Adam, celý vystrašený, šiel na hrad, kde na kolenách prosil veľkovojvodkyňu Máriu Kristínu o odpustenie. Tiež neznášal jednanie sa o cene svojho diela. Keď sa nejaký zákazník k tomu predsa len odhodlal, František bez mihnutia oka celé dielo okamžite zničil. No o zákazníkov aj tak núdzu nemal.
Strach z diabla
Bol šialený, výstredný, ale skvelý a nado[1]všetko originálny, čo sa prejavilo najmä v tvárach vyškerených do groteskných grimás, v podivuhodných bustách z olova, ktoré neskôr nazvali charakterové hlavy, o ktorých sa najmä za jeho čias živo diskutovalo, čo vlastne predstavujú a aký je ich skutočný účel. Boli zrkadlom výsmechu spoločnosti? Alebo sa pri nich sochár inšpiroval vtedajšími viac či menej serióznymi teóriami o vplyve fyziognómie na vytváranie osobnosti? No našli sa aj takí, ktorí v nich videli prejavy okultizmu a hľadali ich zmysel v židovskej kabale. Možno najbližšie boli k pravde tí, ktorí videli v modelovaní hláv so zlovestnými úškľabkami sochárovu obranu pred prenasledovaním zlých duchov, ktorí prenasledovali jeho chorú myseľ. No určite nikoho nenechali na pochybách, že ide o vskutku jedinečný a originálny
umelecký prejav.
Očitý svedok prehovoril
František Xaver svojou tvorbou vyvolával všeobecnú pozornosť, obklopovali ho rozličné fámy ale aj seriózne správy, medzi ktoré patrí autentické svedectvo Friedricha Nicolaia, osvietenca z Berlína, ktorý ho navštívil. Napísal, že celé zariadenie Messerschmidtovho domu tvorila posteľ, flauta, fajka, džbán na vodu a stará talianska kniha s obrazmi ľudského tela. A ešte kresba egyptskej postavy bez rúk na poloblúku pri okne, naháňajúca obdiv a hrôzu. Taktiež sa stal svedkom jeho dôverného rozprávania o smrteľnom strachu z diabla, ktorý do neho vchádza, a potom odrazu vyskočí a mizne. František Xaver bol vtedy už nevyliečiteľne chorý. Trpel vážnou duševnou chorobou, no bezprostrednou príčinou jeho smrti bol pravdepodobne zápal pľúc. Zomrel v auguste roku 1783 a pochovali ho na cintoríne v podhradí. Jeho kompletné dielo, ktoré preslávilo Bratislavu, sa nezachovalo. Súčasní historici umenia evidujú štyri antizujúce autoportréty, 54 hláv s grimasou a dve zobákovité hlavy motivované vraj sexuálnou tematikou. Odliatky veľkej časti tejto kolekcie ale aj originály sú uložené v Galérii mesta Bratislavy a Slovenskej národnej galérii. Ďalšie jeho sochy sú vo viedenských múzeách, v českých Valticiach, Mníchove a Záhrebe. Mnohé sú verejnosti doteraz neznáme.