Hoci naša Bratislava patrí k najmladším hlavným mestám Európy, jej história sa odvíja už celé dve tisícročia. Žili tu Kelti, boli tu Rimania, písali ju germánske kmene, Slovania, Avari. Stala sa významnou súčasťou Veľkomoravskej ríše a dôležitou metropolou Uhorského kráľovstva.
Dejiny nášho mesta plné dramatických zvratov, slávnych udalostí, pod ktoré sa podpísali nielen celospoločenské zmeny a krvavé vojny, ale aj súkromné životy jej bežných obyvateľov aj mocných panovníkov, opísal jedinečným spôsobom spisovateľ a historik Pavel Dvořák. Inšpiroval nás svojím dielom k seriálu o Bratislave. Prinášame v ňom fragmenty z kapitol nášho mesta, aby sme priblížili jeho príbeh, ktorého súčasné kapitoly píšete aj vy…
Kráľ Žigmund a jeho ženy
O stredoveku sa všeobecne tvrdí, že je to obdobie, v ktorom ženy nemali práve ustlané na ružiach. Fungovali ako matky, manželky, prípadne milenky. Na prvý pohľad je to možno naozaj aj pravda. No keď sa pozrieme trochu do zákulisia, súkromia pomazaných hláv, tak sa nám naskytne aj iný pohľad a z tohto zorného uhla už neboli príslušníčky krajšieho pohlavia len nezainteresovanými pozorovateľkami a bábkami v rukách svojich otcov, mužov a synov. Žigmund Luxemburský vládol Uhorsku celé jedno polstoročie, od roku 1385 až do svojej smrti v roku 1437. Mal ambíciu pretvoriť Bratislavu na jednu z hlavných európskych metropol. Po jeho boku stáli mimoriadne významné ženy: prvá manželka, kráľovná Mária z rodu Anjou, vďaka ktorej sa k tejto korune dostal, ctižiadostivá druhá manželka Barbora Celjská, ktorá mu ju pomohla udržať, a svoju úlohu zohrala aj jeho švagriná, česká kráľovná Žofia, ktorá v našom meste prežila mimoriadne búrlivé časy a napokon tu aj zomrela.
Mária z Anjou
Keď sa povie uhorská kráľovná, väčšina z nás si vybaví monumentálnu postavu Márie Terézie. Len poniektorí si spomenú, že na našom tróne sedela štyristo rokov pred ňou aj iná žena – historicky naozaj prvá, legitímna a korunovaná kráľovná Mária, ktorá zdedila trón po otcovi, kráľovi Ľudovítovi, ktorému manželka Alžbeta Kotromaničová neporodila mužského dediča. Hoci Márii patrila koruna celých štrnásť rokov, ozajstnou panovníčkou bola len zlomok tohto času. O moc sa musela spočiatku deliť so svojou matkou a neskôr, po sobáši so Žigmundom v roku 1385, samozrejme, s ním. Aj napriek moci a vznešenosti nemala šťastný život, skôr naopak. So Žigmundom veľmi nevychádzala, veľa zla vniesla do ich manželstva aj jej matka, a samotnú Máriu napokon vyslobodila predčasná smrť. Zomrela mladá, len dvadsaťštyriročná za veľmi tragických okolností. Bola vo vysokom štádiu tehotenstva, keď si vyšla na prechádzku na koni a za dodnes nevyjasnených okolností spadla z neho tak nešťastne, že neprežila ani ona, ani jej nenarodené dieťa. Dodnes sa špekuluje o tom, či jej niekto k tomu nedopomohol…
Barbora Celjská
Máriinou smrťou Žigmund stratil právo na uhorský trón, o ktorý mali veľký záujem poľskí magnáti Jagellovci. No uhorská koruna mu bola zrejme súdená, lebo mu do cesty vstúpila iná žena – vtedy len dvanásťročná Mária Celjská, pochádzajúca z najmocnejšieho uhorského rodu. Bola to práve ona, kto mu ju vďaka svojim vplyvným príbuzným opäť prinavrátil. Ich manželstvo sa dá označiť za talianske. Bolo v ňom veľa hádok, často sa spomínali nevery, no nechýbala v ňom aj skutočná láska. Z Barbory vyrástla skutočne silná osobnosť, žena nesmierne inteligentná, ambiciózna a odvážna. Žigmund vedel, že sa v čase jeho neprítomnosti v krajine môže na ňu vo všetkom spoľahnúť a často jej prenechával správu nad kráľovstvom aj na dlhší čas. Bola to práve Barbora, ktorá sa zapísala aj do dejín Bratislavy. Odtiaľto riadila obranu proti husitským vojskám, keď jej manžel čelil na juhu Európy prvým vážnym nárazom osmanských vojsk. Spoločnosť jej robila švagriná, ovdovená kráľovná Žofia, manželka Žigmundovho brata, českého kráľa Václava…
Husitská kráľovná
Žofia ešte v čase, keď bola českou kráľovnou, verejne sympatizovala s husitmi, ktorí boli veľkou hrozbou pre panovníkov. Po smrti manžela ju v roku 1422 presťahoval Žigmund, ktorý práve zdedil po zosnulom bratovi aj českú korunu, do Bratislavy, aby ju mal pod dohľadom. Žofia tu prežila tri roky. Posledné chvíle života strávila v kláštore klarisiek a vraj zanechala ohromný majetok v podobe zlata, vzácnych obrazov a šperkov. Pochovali ju v Dóme sv. Martina, kde si dala postaviť vlastnú kaplnku s krásnou klenbou v tvare štvorramennej hviezdy so spusteným svorníkom, na ktorom sú erby Českého a Uhorského kráľovstva. Kráľovná Žofia tam odpočíva dodnes… Kaplnka je svedkom života tejto zvláštnej, históriou nedocenenej ženy v našom meste.