Už viac ako dvojmesačný lockdown premenil Bratislavu na takmer vyľudnené mesto. Ako to znášajú Bratislavčania?
Keď sa toto skončí, tak sa…
„Určite opijem od šťastia a úľavy,“ prezradil nám Imro svoje plány na prvý slobodný deň v meste oslobodenom od strašnej pandémie, ktorá nás sužuje už takmer rok. A hoci Imrich patrí k tým „šťastnejším“, ktorí kvôli korone neprišli o prácu, obmedzenia s ňou spojené doľahli aj na neho veľmi citeľne. A nielen na neho…
„Pre mňa je na súčasnej situácii najhoršie to, že nemôžem chodiť normálne do školy,“ zverila sa nám stredoškoláčka Šarlota. „Som druháčka a normálny kontakt so spolužiakmi mi už naozaj veľmi chýba. Dištančné vzdelávanie nenahradí to normálne, prezenčné, ale zvykla som si už. Čo iné mi zostáva…“ povzdychla si a bolo v tom cítiť túžbu po návrate do normálneho života, takého, aký bol predtým. So všetkým tým zhonom, hektikou, na ktorú sme toľkokrát šomrali, no všetkým nám už chýba.
Mŕtve ulice
Prešli sme sa ulicami našej metropoly a ona skutočne pripomína šípkovú Ruženku zakliatu do dlhého spánku. Prázdna Obchodná ulica, ktorá patrí k najživším tepnám Bratislavy navodzovala pocit takmer vojnového stavu. V podstate v nejakej forme vojny sa aj nachádzame. Akurát, že nepriateľ je neviditeľný, no tým nebezpečnejší a nepredvídateľnejší. Vojnu nám vyhlásil presne pred rokom.
Pacient 1
Keď takto pred rokom predstúpil pred verejnosť prostredníctvom televíznej obrazovky vtedajší premiér Peter Pellegrini a varoval nás pred šíriacim sa ochorením Covid-19, nikto z nás si nevedel celkom dobre predstaviť, čo všetko to bude znamenať pre Slovensko a aj pre naše mesto.
No už začiatkom februára zasadal prvý krízový štáb a nemocnice sa pustili do príprav boja so zákerným nepriateľom. Ten po prvýkrát prekročil našu hranicu 6. marca. Prvý pacient s potvrdeným vírusom korony bol z bratislavského kraja a pravdepodobne sa nakazil od syna, ktorý sa v tých dňoch vrátil z talianskych Benátok. O pár dní nato boli pozitívne testovaní aj jeho rodinní príslušníci. Korona sa v Bratislave udomácnila… A zdá sa, že sa jej tu, bohužiaľ, zapáčilo.
Striedavo oblačno
Prvý šok prišiel v polovici marca. Stalo sa čosi, čo nikto z nás dovtedy nielenže nezažil, ale čo si ani nevedel predstaviť. Zavreli sa brány škôl, obchody, kultúrne a športové zariadenia, nastúpila povinná karanténa pre všetkých, ktorí sa vracali zo zahraničia. Ochranné rúška sa stali povinnou výbavou a pomaly sa stali módnym doplnkom. Vstúpili sme do núdzového stavu.
V marci pocítili bratislavské hypermarkety neobvyklý nával kupujúcich. Stáli sme v dlhočizných radoch a nakupovali potraviny do zásoby, nikto nevedel, čo prinesie zajtrajšok.
No už od konca apríla sa zdalo, že sme koronu porazili. Postupne sa otvorili obchodné prevádzky, služby, a aj keď s určitými obmedzeniami, mali sme pocit, že je všetko ako predtým. Omyl. „Bezstarostné“ leto sa nám vypomstilo už začiatkom jesene.
Svetlo na konci tunela ?
Bratislava sa rozlúčila s rokom 2020 bez tradičného ohňostroja, spoločnej zábavy na nábreží a rovnako v tichosti a takmer nenápadne privítala ten súčasný. Naše mesto sa zahalilo do ťažkého mraku narastajúceho počtu pozitívne testovaných a bohužiaľ, aj mŕtvych. Zavreté školy, kultúrne zariadenia a zákaz vychádzania premenili živú Bratislavu na akési mŕtve mesto nachádzajúce sa uprostred vojnovej zóny.
Tieto zábery z centra sme nafotili koncom februára, v čase, keď už niektorí odborníci hovoria o „svetle na konci tunela“, ktoré by mali predstavovať očkovacie látky. A hoci reálny obraz Bratislavy je ešte stále veľmi smutný, aj my veríme, že to svetlo vidia nielen nevyliečiteľní optimisti, ale že čoskoro presvieti životy nás všetkých.
