Skromný nenápadný chlapík, ktorého ste možno práve stretli na ulici. Bratislavčan, ktorý napísal desiatky kníh a niektoré z nich vyšli v pätnástich krajinách sveta. To je spisovateľ, profesor JOZEF LEIKERT.
Práve ste dopísali ďalšiu knihu. Koľká v poradí a o čom bude?
Má názov „Útek Ladislava Mňačka do Izraela“ a podrobne v nej opisujem Mňačkovu emigráciu v roku 1967, ktorá rezonovala vo verejnosti. Je to už moja druhá kniha o tomto kontroverznom, ale veľmi zaujímavom spisovateľovi a novinárovi. A koľká v poradí? Pôvodných kníh poézie mi vyšlo 14 a kníh z oblasti literatúry faktu 20. Teším sa, že mi vyšlo 34 kníh v zahraničí v 15 krajinách a 2 vyšli dokonca v jazyku esperanto. Ak rátam druhé a tretie vydania, celkovo je to do 80 kníh. Vyštudovali ste žurnalistiku a niekoľko rokov pôsobili ako novinár.
Ako a prečo ste potom zakotvili v Historickom ústave SAV?
Viac rokov som pôsobil ako novinár v rozhlase, v ústredných denníkoch, neskôr som bol šéfredaktorom mesačníka, ale popritom som sa venoval histórii a začal písať knihy literatúry faktu. Keď som dostal ponuka z Historického ústavu SAV, prešiel som pracovať do tejto serióznej inštitúcie. Práca medzi poprednými slovenskými historikmi bola pre mňa cenná skúsenosť a som za ňu vďačný.
Neskôr ste sa – okrem toho, že ste písali knihy, stali aj vysokoškolským pedagógom, ako prvý na Slovensku ste získali titul profesora v odbore kulturológia, píšete poéziu, organizujete kultúrne podujatia. Čo z toho všetkého vám prináša najväčšiu radosť?
Z každej práce či akcie, ktorú robím, tú – žim mať dobrý pocit, ale zároveň chcem, aby z nej mali dobrý pocit aj ostatní. Samozrejme, som rád, ak to obohatí aj mňa. Založil som niekoľko prestížnych cien a je pre mňa potešením, keď môžem cenu odovzdať niektorej vzácnej osobnosti. Na druhej strane ma zakaždým pichne pri srdci, keď sa dozviem, že niekto z nich zomrel. Ako práve teraz, keď som sa dopočul, že zomrel výborný spisovateľ literatúry faktu a novinár Ján Čomaj. Len pár dní po Novom roku som mu doma odovzdal Cenu Ladislava Mňačka. Rád si pripomínam aj aktivity v oblasti výtvarného umenia, v minulosti som obnovil Malú galériu Smeny, Malú galériu Pravdy, založil som galériu Sala Terrena, Galériu na schodoch v Nitre a Galériu Karola Kállaya v Bratislave. Vždy som okrem literatúry mal vzťah k výtvarnému umeniu. V súčasnosti pôsobím na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Nesmierne mi záleží na obsahu kníh, ale i na ich grafickom stvárnení. Myslím si, že dobrá kniha musí lahodiť čitateľovej duši aj oku.
Spomínate si ešte, ako sa rodila vaša prvá kniha?
Paradox je, že prvá kniha mi nevyšla… Bola to básnická zbierka, ktorú zakázal vydať vtedajší veľmi vplyvný básnik. Urazil sa na mňa, lebo som sa verej – ne spýtal, prečo vychádza viac kníh dievčatám než chlapcom. Takže mojou prvotinou bola kniha literatúry faktu, ktorá vyšla symbolicky k 17. novembra 1989 a bola o 17. novembri 1939, kedy Nemci zatvorili české vysoké školy a vyše 1200 študentov odvliekli do koncentračného tábora. Postupne mi začali vychádzať aj knihy poézie a teší ma, že je o moje knihy záujem aj v zahraničí. V týchto dňoch mi napríklad vychádza jedna v Londýne a 27. februára bude prezentácia za účasti 33 veľvyslancov. Obsahuje verše v 33 jazykoch a každý z veľvyslancov ich zarecituje vo svojom rodnom jazyku.
Zdá sa, že človek, ktorý píše poéziu a venuje sa literatúre faktu, sa najlepšie cíti v tichu svojej pracovne. Z tejto predstavy sa vymyká obraz hovorcu a neskôr osobného poradcu prezidenta republiky Rudolfa Schustera. Ako si na toto svoje pôsobenie spomínate?
Môže za to moja novinárska a spisovateľská práca. Hoci som pána prezidenta Rudolfa Schustera osobne veľmi nepoznal, požiadal ma, aby som nastúpil k nemu do kancelárie. Pomerne dlho som váhal, ale nakoniec som sa stal jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. Napriek tomu, že som nikdy nebol v žiadnej strane, zrazu som sa ocitol blízko vysokej politiky. V dobrom i zlom som stál pri hlave štátu, pochodil kus sveta a mám spomienky na celý život.
Pochádzate zo Zlatých Moraviec, ale väčšinu života žijete v Bratislave. Kde sa cítite doma?
Najskôr tam, kde sú vôkol mňa dobrí, príjemní, žičliví ľudia. V Bratislave som od roku 1975 a zažil som tu veľa pekného, ale aj menej príjemného… Stále sa však rád vraciam aj do Zlatých Moraviec, najmä do rodičovského domu v Tesárskych Mlyňanoch, kde som aj teraz dopisoval knihu o Ladislavovi Mňačkovi.
Vo svojich knihách sa venujete novšej histórii. Ktorej téme sa hodláte v najbližšom čase venovať? Nemáte pocit, že niečo dlhujete bratislavskej histórii?
V ostatných rokoch sa intenzívne zaoberám osobnosťami Slovenska, z ktorých mnohí, ak nie väčšina, pôsobili v Bratislave. Viaceré som spracoval do samostatných kníh alebo do kolektívnych monografií a ďalšie som zaradil do dvoch dielov knihy Osobnosti Slovenska I. – II., v ktorých som zachytil 222 významných osobností. V tomto roku by mala vyjsť aj veľká kniha Osudy osobností Slovenska. Ak mi budú sily stačiť, rád by som dokončil rozpracovanú životopisnú knihu o jednom z najväčších slovenských maliarov Vincentovi Hložníkovi. Určite vydám aj knihu poézie. Na to však treba mať nielen čas a zdravie, ale aj vnútornú pohodu a dostatok lásky.