Jozef Banáš patrí k našim najznámejším spisovateľom. Rodák z Bratislavy oslovil svojimi knihami čitateľov v mnohých krajinách sveta a jeho diela vyšli v mnohotisícových nákladoch.
Ste rodený Bratislavčan. Stala sa pre vás Bratislava aj literárnou múzou?
Prirodzene, moje rodné mesto sa objavuje v mojich knihách. V románoch Zóna nadšenia a predovšetkým Sezóna potkanov sa vraciam do detstva a mladosti, rovnako som do prostredia Bratislavy umiestnil niektoré poviedky zo zbierky Posledná nevera.
Spomínate si na Bratislavu svojho detstva? Ktoré zákutia vám najviac učarovali?
Prirodzene miesta, kde som sa narodil a vyrastal – to je okolie dnešnej rozhlasovej pyramídy, ktorá však v čase môjho detstva ešte nestála. Namiesto nej bol veľký
detský park, volali sme ho Četka. Časť z neho sa zachovala v oklieštenej podobe na Belopotockého ulici. V dome na rohu tejto ulice a Lehotského som sa narodil, takže miesta od dnešného Račianskeho mýta (bol tam kedysi starý Blumentálsky cintorín) cez Karpatskú ulicu, kam som chodil do základnej školy až po Firšnál (Námestie slobody) a Pinkáč – Pioniersky, dnes Grassalkovičov palác s jeho záhradou mám dôkladne preskúmané. Mám rozpracovaný projekt, v ktorom všetky zážitky
a spomienky z detstva popíšem, aby dnešné deti mali predstavu, aké bolo nádherné detstvo bez mobilov, počítačov, televízorov.
Patríte k našim najvýznamnejším spisovateľom, oceňovaným na celom svete. Dan Brown vás označil za „hľadača pravdy“, požehnal vám 14. dalajláma za úsilie zbližovať ľudí. Doma máte popri obdivovateľoch aj kritikov. Platí to staré známe „doma nikto nie je prorokom“? A ak áno, prečo?
Moje diela vyšli v dvadsiatich krajinách, v ktorých som aj prednášal na rôznych univerzitách. Vážim si, že o moje knihy je záujem aj v zahraničí, mám viacero zahraničných ocenení, predovšetkým však píšem pre slovenského čitateľa. Nositeľ Nobelovej ceny Thomas Mann povedal: „Nepísal som len príbehy, ale som aj vyslovoval nepríjemné názory, bojoval za presvedčenie, a preto som bol vždy, napriek všetkým poctám a vysokým oceneniam problémový.“ Keďže nie som autorom, ktorý by konjunkturálne papagájoval hlavnoprúdové kaviarenské názory, tak ma kritici či médiá, ktoré sú v rukách kaviarne, mlčky obchádzajú. Navyše mám pocit, že sa k tomu pridáva aj závisť neúspešných, takže všetko je tak, ako má byť. Platí totiž, že kniha je napísaná len vtedy, ak je prečítaná, takže všetky tie „prestížne“ literárne ceny, ktoré u nás udeľujú troj až päťčlenné „odborné“ poroty, považujem za úsmevné v porovnaní s ocenením, ktoré mi preukazujú desaťtisícové poroty mojich čitateliek a čitateľov.
Svoje diela ste venovali aj najvýznamnejším Slovákom – Dubčekovi, Štefánikovi, ale aj Baťovi. Čím vás najviac inšpirovali?
Sebavedomie každého národa je určované aj podľa toho, ako si váži svoje významné osobnosti. Vždy ma zaujímali príbehy ľudí, ktorí v živote niečo dokázali, snažím sa ich beletristickou formou približovať čitateľkám a čitateľom. Teraz dokončujem román o slávnom vedcovi Aurelovi Stodolovi.
Ktorú z vašich kníh považujete za najosobnejšiu, kde môžeme spoznať aj Jozefa Banáša?
Je to celkom iste najprekladanejší slovenský román Zóna nadšenia.
Vaše knihy – Velestúr, ale aj Kód 9 sú o hľadaní pravdy. Máte aj vy pocit, že práve hľadanie pravdy patrí k tým najrizikovejším počinom?
Platí – koľko ľudí, toľko právd. Preto som aj pri hľadaní pravdy veľmi opatrný a radím sa medzi tých, ktorí pravdu hľadajú. Problémom sú však tí, ktorí pravdu vlastnia. S takými ľuďmi sa nedá diskutovať, ak s nimi nesúhlasíte, ste pre nich konšpirátor či dezolát. Osobne nemám s označením konšpirátor problém, pre mňa je konšpirátor človek, ktorý rozmýšľa a neprijíma bez rozmýšľania pravdu od jej majiteľov len preto, lebo sa to patrí, alebo sa proste bojí rozmýšľať.
Pravdy, ktoré hľadáte v knihách, sú pre mnohých šokujúce. Čo vás viedlo vybrať sa práve do tejto pre mnohých trinástej komnaty?
Spisovateľ musí byť zvedavý. Téma možného pobytu Krista v Indii je aj v katolíckych kruhoch vo svete frekventovaná, iba na Slovensku sa jej bojíme. Je pozoruhodné, že sa hrdíme tým, akí sme úžasní kresťania, ale neprekáža nám, že z evanjelií sa nedozvieme, kedy sa Ježiš narodil, ani kedy zomrel. Nevadí nám, že sa nedozvieme, kde bol osemnásť rokov, o ktorých evanjeliá mlčia. Keďže cirkev na tieto otázky neodpovedá, vydal som sa pátrať sám a moje poznatky prinášam v románoch Kód 9 a Kód 1. Kód 1 bol istý čas v USA na Amazone na prvom mieste medzi bestsellermi s religióznou literatúrou.
Vráťme sa však do Bratislavy. Ktoré miesta v tomto meste považujete za najkrajšie, ktoré ešte „dokážu rozprávať dávne príbehy“?
Predovšetkým miesta mojej mladosti – okolie môjho rodiska na Belopotockého ulici, Mierová kolónia, kde som hrával volejbal za Slovan, ale aj dvory starého mesta, cintoríny pri Kozej bráne, Ondrejský alebo Mikulášsky, sú to oázy pokoja.
Čo vám mesto na Dunaji dalo a naopak, čo vám vzalo?
Je mi veľmi ľúto zničenej starej Bratislavy, ktorú si ešte ako chlapec pamätám – Židovská štvrť, okolie Mestského pivovaru. Mestská diaľnica cez most SNP tieto miesta navždy pochovala. Myslím, že Bratislava by potrebovala takého odvážneho a múdreho primátora, akým bol Rudolf Schuster v Košiciach. Skvelé by bolo, ak by
sa časť diaľnice medzi Starým Mestom a hradom prekryla, aby sa tieto historické časti mesta spojili.
Hovorí sa o vás aj ako o možnom kandidátovi na prezidenta SR, v poslednom prieskume agentúry Median SK ste skončili dokonca na štvrtom mieste za Petrom Pellegrinim, Ivanom Korčokom a Robertom Ficom. Máte ambíciu kandidovať?
Všimol som si, že moje meno sa objavilo vo viacerých prieskumoch, kam som sa dostal ako jediný nepolitik. Priazeň verejnosti ma, samozrejme, teší, neviem, čo by sa však muselo stať, aby som zanechal písanie a vrátil sa do politiky.
