REKORDÉR slovenského ľudového tanca. Jedinečný folklorista Janko Petrenka sa na pódium dostal už ako štvorročný. V roku 1963 prišiel do SĽUK-u, kde sa po rokoch vypracoval na sólistu. Pod vedením choreografa majstra Kubánku sa pretancoval cez celé Slovensko až do zámoria. Za dvadsaťsedem rokov a deväťdesiatdva dní profesionálnej kariéry prekonal česko-slovenský rekord v dĺžke profesionálneho tancovania.
Po dvadsiatich siedmich rokoch „zavesil síce krpce na klinec“, no ľudovému tancu zostal verný. Z rodnej Východnej viedli jeho tanečné kroky do Bratislavy, ktorá sa stala jeho novým domovom. Zapísal sa do nej navždy ako osobnosť, vďaka ktorej zostáva folklór stále živý.
Narodil ste sa v dedinke pod Kriváňom – Východnej, s bohatou folklórnou tradíciou. Dýchala tam na vás už od útleho veku…
Moji rodičia boli amatérski tanečníci. Vystupovali v najstaršom slovenskom folkloristickom súbore Východná. Rád som chodil na ich skúšky, hoci som im tam zavadzal (úsmev). Raz ich čakalo predstavenie. Vystupovali na ňom rodičia aj sesternice. Mal som vtedy tri roky a osem mesiacov a nešlo mi do hlavy, prečo nesmiem vojsť na javisko, keď tam je celá rodina. Musel som stáť pri sukni starej mame v hľadisku. Tisla ma k sebe, aby som niečo nevyparatil. Odrazu vypadla elektrina. Aby udržali ľudí na podujatí, dali na javisko sviečky. Využil som príležitosť a utiekol som v tej tme babke až na javisko. Suverénne som sa postavil doprostred a začal som tancovať, podľa toho, čo som na skúškach videl, že dospelí predvádzali. Bola zima, mal som na hlave baranicu, obuté kapce, a ako som tancoval, stúpal som si po šále. V tom sa rozsvietili svetlá. Ľudí to náramne pobavilo. Bolo to moje prvé vystúpenie na javisku. Mama sa toho chytila. Za noc mi spolu so švagrinou ušili kroj a hneď na druhý deň ma zobrali do Liptovského Hrádku na ďalšie vystúpenie, aby som s nimi tancoval. A odvtedy to tak bolo stále (úsmev).
Prečo ste sa presťahovali do Bratislavy? Čo vás pritiahlo do hlavného mesta?
Končil som základnú školu, keď nám dali vyplniť formulár, v ktorom sa pýtali na požadované zamestnanie – hlavné a náhradné. K hlavnému som napísal SĽUK a do kolónky vedľajšie som uviedol: penzia (smiech). Rovno z deviatej triedy som si to teda namieril na konkurz do Bratislavy a moja predpoveď sa naplnila…
Čím vám Bratislava prirástla k srdcu, že ste v nej zakorenili?
Opantala ma hneď, ako som do nej prišiel prvý raz na spomínaný konkurz. Keď som ako chlapec z dediny vstúpil do hlavného mesta a uvidel som lode na Dunaji, bolo to pre mňa akoby som hľadel na more (smiech). Bratislavský hrad, Michalská brána, Hviezdoslavovo a Rolandovo námestie, to sú doteraz moje
pravidelné zastávky na potulkách. Pretancoval som ich odvrchu po spodok. Miloval som PKO, išiel som si tam zodrať topánky. Celý týždeň som sa na to tešil. To sú spomienky, ktoré nikdy nevyhasnú..
Celý život ste zasvätili folklóru. Vystupovali ste na javiskách po celom svete, ktoré z nich by ste si zopakovali?
Vystúpenie v Mongolsku. Keď sme tam pristáli lietadlom, hľadelo na nás asi dvadsať detí a podávali nám kvietky – také tie „klinčeky“. Hneď, ako som ich chytil do rúk, zvädli mi v dlani, nechápal som, ako to tým deťom držalo pokope, asi to bolo naozaj z lásky (úsmev). Cítil som, že sa na nás úprimne tešia. Zaujala ma tam jedna obrovská rarita. Na naše vystúpenie cestoval jeden Mongol dva dni na koni. Tancovali sme vonku, na štyroch vlečkách, na piatich hrubých pravých perzských kobercoch. Za celý čas nezliezol z koňa. Sledoval vystúpenie zo sedla a koňovi pomedzi nohami sedeli deti. Keď skončilo predstavenie, opäť sa mohol vydať cválať so svojím tátošom na dva dni cesty domov. Na čo však nezabudnem je, že na tom štóse kobercov sa mi ťažko odrážalo, zabáral som sa doň. Pri jednom tanečnom motíve som sa mal točiť na kolene. Počas otočky som paralelne pozoroval divákov, a keďže Mongoli majú taký zvyk, že keď sa im niečo páči, nakláňajú sa sprava doľava, cítil som sa počas toho pohybu ako na rozbúrenom mori (smiech). Jediným oporným bodom mi bol ten kôň, ktorému sa to asi, našťastie, „nepáčilo“, a tak stál rovno. Jedného takého, porcelánového, som si odtiaľ zaobstaral na pamiatku. Dnes má pre mňa veľkú umeleckú hodnotu.
Mali ste tú česť spolupracovať s majstrom Kubánkom. Ako si naňho spomínate?
Odmalička som ho obdivoval. Keď niekde zaznelo meno Kubánka, narástli mi uši (úsmev). Pamätám si, ako sme s ním raz stáli spolu s partiou tanečníkov na autobusovej zastávke a pomimo súboru sme viedli bežnú debatu. Kubánka si uprostred nej odrazu odskočil na bok a za hlbokého dumania čosi zakrepčil, zvrtol sa a pridal sa naspäť do debaty. Vtedy som pochopil, že nech robí čokoľvek, niekde v pozadí stále myslí na tanec – na choreografie, čo a ako postaví. Bol to obrovský profík. Nikdy neprišiel na skúšku nepripravený. Neimprovizoval. Vedel veľmi dobre čo a ako ideme robiť.
Tanec sú emócie. Čo vás v súvislosti s tancovaním dokázalo v živote dojať?
Raz mi prišiel domov list od malého chlapca, kde písal: „Ujo Petrenka, ja sa budem dobre učiť, aby som mohol byť taký dobrý tanečník v SĽUK-u, ako ste vy.“ Tak to sa mi skutočne rátalo (smiech).
Čo by ste teraz, po sedemdesiatke, odkázali mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať folklóru alebo s ním už začali? Aké sú podľa vás kľúčové hodnoty, ktoré ich pri ňom navždy udržia, rovnako ako vás?
Musia to chcieť za každých okolností. Prišli zranenia, prišlo všeličo nečakané, no ja by som šiel na javisko aj s obviazanou nohou! Tak som to miloval. Dá vám to strašne veľa do života. Najmä disciplínu. Keď sa mi stalo, že mi nevyšlo sólo a choreograf ma zvozil, nevzdal som sa. Otočil som sa na päte: „Počkaj, zajtra ti ukážem!“ (úsmev). Nosil som šestky dioptrie, nevidel som do diaľky a na javisko okuliare nepatrili. Raz som dostal dokonca pokutu, že som si zabudol dať dole obrúčku. Nebudete mi veriť, no keď som stál na javisku, videl som všetko. Až dozadu. Uvedomil som si to, až keď som dotancoval. Bol som taký zapálený pre tú prácu, že raz, keď mi nechtiac rozťali pri tanci na ruke žilu a tiekla mi krv, upozorňoval som kolegu tanečníka: „Počúvaj, daj pozor, niekde ti tečie krv.“ Až v šatni som zistil, že to mne (smiech). Ja som skrátka na javisku nevnímal žiadne prekážky.
Z toho potlesku a odozvy priaznivcov žijem dodnes.
Ako ste sa dokázali po tom aktívnom tanečnom živote adaptovať na penziu?
Súbor mi navrhol, aby som zostal pre nich pracovať ako masér. No čo vám poviem, ešte aj pri tom som si pod stolom musel opakovať figúry. Keď to raz v sebe máte, ide to z vás, aj keď o tom neviete.
Ako vnímate súčasný stav folklóru na Slovensku, najmä pokiaľ ide o mladú generáciu?
Vôbec nemám strach o mladých ľudí. Chcú to robiť, len, žiaľbohu, je menej kvalitných ľudí, ktorí by ich k tomu viedli a sponzorov, ktorí by ich podporili v tom, aby sa tomu mohli naplno venovať. Vážim si amatérskych tanečníkov. Moja starosť bola prísť načas na tréning či na vystúpenie. No títo musia ísť na celý deň do roboty, opatriť deti a domácnosť a potom dobehnúť na skúšku. Obdivujem to, lebo sú amatérske súbory, ktoré sú napriek tomu
naozaj na výbornej úrovni.
Ak by ste mali možnosť niečo zmeniť na súčasnom stave kultúry a folklóru na Slovensku, čo by to bolo?
Od prvých po desiate slávnosti vo Východnej, na každých som vystupoval. Môj otec ich zakladal. Nerozumiem tomu, že sa tam platí dvakrát. Raz za to, aby ste vošli dnu, kúpiť si perník či živánsku a potom na program. Pre mňa ako folkloristu je to urážka… To by som zmenil.
Vnímate aj náš Slovenský deň kroja?
Je to nesmierne vzácna záležitosť pre slovenský folklór. My Slováci máme podľa mňa najrozmanitejší folklór na svete, a to nielen čo sa týka tanca a spevu, ale aj krojov, nárečia či architektúry. Raz ma po predstavení v Mexiku usporiadateľ zahriakol, prečo sa prezliekam z tanca do tanca, keď mám medzi choreografiami len štyri minúty čas. Vysvetlil som mu, že si neviem predstaviť tancovať Gorala v čižmách a v kroji z Myjavy. A to pochopíme len my… Celou touto rozmanitosťou sa je možné na takom podujatí, akým je Slovenský deň kroja, pokochať. A to je jedinečná príležitosť.
