Celý život venovala chorým a trpiacim, a to nielen v zdravotníckych zariadeniach pri lôžkach, ale aj tým, o ktorých sa nemal a nemá kto postarať. Pre jej obetavosť a neúnavnú prácu ju ľudia v tomto zariadení začali rešpektovať a volať – „živým pokladom.“
Svoju prácu lekárky začala vykonávať na klinike infekčných chorôb v Košiciach a neskôr na internej klinike. Po presťahovaní sa do Bratislavy pokračovala v Nemocnici s poliklinikou na Bezručovej ulici. V tomto období absolvovala atestáciu z vnútorných a infekčných ochorení. Svoje vedomosti uplatnila aj ako lekárka v líbyjskom meste Misurate a neskôr sa venovala lekárskemu výskumu. Pozoruhodná je jej kandidátska práca, v ktorej sa ako jedna z prvých žien na Slovensku venovala využitiu výpočtovej techniky vo vnútornom lekárstve. MUDr. Leopoldína Scheidová má za sebou aj bohatú publikačnú činnosť. Je nositeľkou titulu Zaslúžilý lekár, prednášala na viacerých zahraničných univerzitách.
Z lekárky spisovateľka
Po odchode do dôchodku sa naďalej vzdelávala na univerzite tretieho veku v odboroch psychológia, filozofia a teológia. Podnikla cestu do Jeruzalema, ktorá ju inšpirovala natoľko, že o svojich pocitoch a zážitkoch napísala spolu s mons. THdr. Jánom Majerníkom knihu „Spoznávajte Svätú zem…“ Významná je aj jej charitatívna činnosť, ktorej sa spolu s ďalšími dobrovoľníkmi venovala od roku 1993 v spolku Svätého Vincenta de Paul. Tu sa zaslúžila o vznik a realizáciu významných projektov, zameraných na resocializáciu odchovancov detských domovov, podpore chorých ľudí v dennom stacionári a pomoci drogovo závislým, o ktorých už aj ich najbližší stratili akýkoľvek záujem.
Aktívne sa venovala aj podpore hospicového hnutia na Slovensku a je spoluzakladateľkou Asociácie hospicovej starostlivosti Slovenska ako aj občianskeho združenia Slnečnica, orientovaného na domácu hospicovú mobilnú starostlivosť. A hoci MUDr. Scheidová už čoskoro oslávi svoje deväťdesiate narodeniny a lekársku prax už roky nevykonáva, ľudia na ňu a na jej prácu nikdy nezabudli. Dôkazom toho je aj to, že práve vy, čitatelia mesačníka Metropola ste ju navrhli na ocenenie Osobnosť Bratislavy. My sme ju pri tej príležitosti navštívili a pani doktorka nám poskytla krátky rozhovor.
Rozhovor
Narodili ste sa v Trnave, študovali v Košiciach, pôsobili v Bratislave. Do akej miery spôsobila toto vaše sťahovanie doba a do akej túžba získavať nové skúsenosti?
Nuž, treba povedať, že som vyrastala a žila v skutočne zložitej dobe a plne som pocítila ťažkosti päťdesiatych rokov na vlastnej koži. Keďže moji predkovia patrili v Trnave k tým majetnejším, po komunistickom prevrate nás čakalo vyvlastnenie. Dokonca chceli našu rodinu presťahovať do českého pohraničia. Otcovi sa však podarilo majetok síce pod cenu, ale predsa len predať skôr, než k tomu došlo, a za utŕžené peniaze sme mohli kúpiť dom v Košiciach.
Tam ste vyštudovali aj lekársku fakultu. Aké spomienky vás viažu k tomuto obdobiu?
Väčšinou sú naozaj krásne. Veď to sú spomienky na mladosť! Z tých, ktoré súvisia so štúdiom, som si uchovala predovšetkým jednu, a to spomienku na svojho pedagóga – internistu, pána profesora Póra. Dodnes si pamätám, ako nám kládol na srdce, že s každým pacientom, nech je ktokoľvek a prišiel odkiaľkoľvek, musíme zaobchádzať tak, ako keby išlo o kráľovskú výsosť. To som si zapamätala a vlastne sa to stalo aj akýmsi mojím jedenástym, lekárskym prikázaním.
A čo tie iné?
Občas sa prihodili aj skutočne absurdné momenty. Spomínam si na komunistických funkcionárov, ktorí jednoducho nesmeli umrieť. Minimálne tak znel príkaz strany. Samozrejme, bol to nezmysel. Často prichádzali s takými diagnózami, ktoré sa v tých časoch a za pomoci dostupných liečiv, aké sme mali k dispozícii, jednoducho liečiť nedali. Koniec bol jednoducho biologicky nevyhnutný. No vždy nás potom vyšetrovala polícia, akoby sme my niečo spáchali.
Zrejme to vaše lekárske „jedenáste“ prikázanie spôsobilo, že ste sa venovali charite a opusteným ľuďom bez domova.
Ľudské utrpenie mi nikdy nebolo a dodnes nie je ľahostajné. Ani ako lekárke, ani čisto osobne ľudsky. Som veriaca a ľudský život je pre mňa tou najvyššou hodnotou.
Zrejme to bola práve viera, ktorá vás pred rokmi zaviedla až do Jeruzalema a stala sa inšpiráciou pre vašu knihu.
Bol to úžasný zážitok, ktorý ťažko slovami popísať. Snažila som sa tieto moje priam mysteriózne pocity dať do knihy a podeliť sa o ne s čitateľmi. Verím, že som mnohých inšpirovala k návšteve týchto svätých miest.
Vráťme sa však späť do Bratislavy. Čo pre vás toto mesto znamená?
Je to môj domov. Ešte v čase, keď sme žili v Trnave, som tu na Dunajskej ulici maturovala na dievčenskom gymnáziu a teda poznala som aj tú starú, dnes už, bohužiaľ, väčšinou neexistujúcu tvár nášho mesta. Toto mesto nosím v srdci a na tom sa nikdy nič nezmení.
Vaša najsilnejšia spomienka?
Tých je naozaj veľmi veľa. Ale s jednou by som sa predsa len podelila. Spomínam si, ako sme spolu so spolužiačkou stáli pred maturitnou komisiou a ona mala pocit, že neuspela. Neviem, čo sa to v nej zlomilo, no odrazu sa vychytila a šprintovala smerom k Dunaju, že sa ide utopiť. Keďže som v tom období aktívne športovala, rýchlo som ju dohonila a dala jej pár faciek, nech sa preberie. Padli naozaj na úrodnú pôdu. Nielenže napokon zmaturovala, ale vyštudovala aj lekár sku fakultu a stala sa z nej uznávaná odborníčka – psychiatrička.
Ktoré zákutia nášho mesta máte najradšej?
Určite tie, ktoré zostali rovnaké ako boli pred rokmi. Budovu „môjho“ gymnázia, Modrý kostolík, nemocnicu na Bezručovej. No veľmi mám rada aj historické jadro Bratislavy, Múzeum hodín, rada zájdem do Dómu sv. Martina. Keby som to mala zhodnotiť, milujem najmä barokovú a secesnú tvár našej metropoly.