Aká bola Bratislava – Pionierske roky päťdesiate

---

---

Bratislava v 50. rokoch bola ospalé, provinčné mesto, ktoré žilo z minulosti a zo spomienok na násilné odstrihnutie od Viedne, svojej väčšej sestry – hlavného mesta monarchie.

Pamätám si, že ako chlapec som bežne na ulici zdravil aj neznámych dospelých ľudí. Raz som takto pozdravil staršiu ženu s dioptrickými okuliarmi. Vrhla sa mňa s výrazom človeka, ktorý po dlhých rokoch stretol strateného príbuzného. „Karolko, si to ty?“ Trvalo mi polhodinu, pokým som sa vyslobodil z jej náručia a vysvetlil jej, že ja nie som ten jej Karol a nikdy som nebol v Kiripolci. Po tejto príhode som zdravil len najbližšiu rodinu a niektorých známych. Napriek tomuto nepríjemnému zážitku v Bratislave vládla celkom príjemná atmosféra. Moje rodné mesto, mesto môjho detstva, mladosti, dospelosti a ak dožijem, možno i jesene môjho života. Rástol som s ňou, i s jej ranami, bolesťami.

Ako šesťmesačné batoľa z bezpečia svojho kočíka som sa pozeral z terajšieho Slavína na horiacu Apolku – celé nebo bolo čierne. Boli sme tam s mamou a otcom na prechádzke a nestačili sme dobehnúť do krytu.

Z PREŠPURÁKOV BRATISLAVČANIA

S otcom som sa ako chlapec chodil pozerať na novú výstavbu, zaprášená Sahara (námestie Slobody) sa menila na moderné námestie, z dedinskej Krížnej ulice s malými domčekmi sa stal veľkomestský bulvár, stavalo sa všade, na dunajskom nábreží pribudla široká komunikácia s električkou, ktorej, žiaľ, padla za obeť časť Zuckermandlu, kde sme radi chodili obdivovať staré zákutia. Nomenklatúrni privandrovalci sa ešte nestačili celkom aklimatizovať, takže búranie Starého Mesta mali ešte len pred sebou. Bratislava na prvý pohľad robila dojem ošarpaného a ospalého mesta. Smutné, provinčné – kdeže starý Pressburg s jeho vieškami, hostincami, kaviarňami, po meste sa tmolili skupinky turistov zo Sovietskeho zväzu, NDR, Poľska, Rumunska. Zo zvyšku Európy sem zavítal málokto, nebol dôvod. Na prvý pohľad sa zdalo, že je to naozaj nudné mesto. No nie pre nás. Mali sme hotel Carlton s jeho úžasnou atmosférou, s jeho barmi, reštauráciami, kaviarňami. Tu napísal básnik Ján Smrek svoju slávnu báseň Bacardi. „Pod hodinami“ bola ešte trafika pre fajčiarov Líp a Bystríc  otvorená do jedenástej večer, bola tu zastávka električky a bola tu telefónna búdka, takže takéto štyri dôležité veci na jednom fleku! Nevídané na tú dobu. V Grande v Manderláku bol šéfom pán Satinský, otecko slávneho Jula. Bratislava mala vtedy 200 000 obyvateľov. Bolo to také malé veľkomesto. Alebo veľká dedina.

POZOSTATKY STAREJ BRATISLAVY

Popri Podhradí, aj keď zdevastovanom, ešte existovala Vydrica (neostalo z nej nič). Na mieste dnešného hotela Devín sa tiahli malé uličky vyúsťujúce k Dunaju. Fungovalo Suché mýto, v mojich očiach bratislavská Broadway s husto natlačenými obchodmi a obchodíkmi, s krčmou Fajka na spodnom a viechami vo vyústení Vysokej na hornom konci, s traťou električky a hemžením chodcov. Na Kollárovom námestí ešte fungovali Ľudové kúpele, ktoré navštevovali obyvatelia starších bratislavských domov nevybavených vlastnými kúpeľňami.

MESTO MÚZ

V Redute bývali v nedeľu popoludní revuálne programy. Chodili sem rodiny aj s odrastenými deťmi. Pamätám si na vystúpenie zlatého muža, ktorý vo mne zanechal trvalý dojem. Bol to statný muž, možno kulturista, ktorý bol natretý zlatou farbou a robil všelijaké pózy. Bolo to približne v roku1952. Umelci sa stretávali v „Zapletalovom“ Klube slovenských spisovateľov na Štefánikovej ulici, divadelníci na Laurinskej a výtvarníci v Umeleckej besede. Boli aj podniky, kde sa družne pri popíjaní premiešali. Medzi mládežou sa najväčšej priazni tešila povestná  „Štyridsaťštvorka“ na Vysokej a „Dekanát“ na Zámočníckej, ale zaspievať si mohli aj u Veľkých Františkánov, a internátnici z Horského parku neobišli ani krčmu „Funus“. Fungovali aj obľúbené cukrárne, so špeciálnym bratislavským koloritom u Meyera, Steltzera a nesmiem zabudnúť na povestnú „Deku“, čiže detskú cukráreň s nízkymi stoličkami na Hviezdoslavovom námestí. Fastfood neexistoval, ale bolo veľa miest, kde sa dalo lacno a chutne najesť. V Palacke sa otvorila nová táckareň v štýle svetovej výstavy Expo v Bruseli. V Dunaji sa dalo kúpať, z vody sledovať impozantne kontúry žeriavov v nákladnom prístave, propeler pravidelne premával, fungovalo aj kúpalisko LIDO v Petržalke. Pod Starým mostom bol vodácky klub Dunajčík, ďalší bol v karlovoveskej zátoke.

ELEGANCIA SA EŠTE NEVYTRATILA

Tí, čo na to mali, si dávali šiť v prvotriednom salóne na Šafárikovom námestí u chýrneho Hantabála alebo v salóne pani Neradovovej a Nagyovej. Najlepšie nohavice šil pán Kvasnica na Vajnorskej ulici. Mal toľko objednávok, že dodacia lehota bola až 3 mesiace. Najlepšie topánky na mieru šil pán Tanóczky. Bratislava 50. rokov ešte dýchala starým Prešporkom.

AKCIA B

Z pohľadu 50. rokov tu žilo priveľa buržoáznych živlov – to bola úloha Akcie B (sťahovanie reakcie z veľkých miest) s ťažiskom v roku 1952. Vízia bola získať takýmto spôsobom okolo 1500 bytov a posilniť ľudovodemoktratický režim. Tisíce rodín s deťmi bez akéhokoľvek rozsudku sťahovali do oveľa horších podmienok. Ich byty dostali tí, ktorí boli poplatní režimu. Ak chcel mať postihnutý rodinu pokope, stačilo sa „upísať“ bani. Do roka dostal byt a mohli byť zasa všetci spolu.  Päťdesiate roky azda najťažšie zasiahli bratislavskú inteligenciu, robotnícky pôvod bol kľúčom, ktorý otváral mnohé dvere: k štúdiu, ku kariére, k vyšším métam. Moja mama ako domáca sa tiež pridala k robotníckej triede. Začala pracovať v reštaurácii Veľké srdce. V kolektíve bola veľmi obľúbená.

MESTO PANELÁKOV

Prvým panelákom v Bratislave bol experimentálny panelák „Montdom“ postavený v roku 1956 na Kmeťovom námestí. Bol postavený za tri mesiace. Prvým panelovým sídliskom bola Februárka (1958 –1961). Vtedy sme to chodili očumovať a závideli sme tým, čo tam bývali. V súvislosti s výstavbou tohto minisídliska zmizol cintorín z 18. storočia. Pri jeho likvidácii si došli na svoje lovci lebiek, ktoré sa tam občas povaľovali. Aj tu už boli náznaky, že staré musí zmiznúť. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Sídliská sa začali rozširovať ako huby po daždi. Architekt sa stal prežitkom. Ideálne boli územia bez väčších prekážok, plochy za okrajom mesta zbavené zvyškov pôvodnej vidieckej zástavby. Do panelákov sa sťahovali obyvatelia schátraných budov v centre, ale nastal aj prirodzený prílev z vidieka. Negatívnymi dôsledkami tohto trendu bola priestorová prevaha nových sídlisk nad pôvodnou štruktúrou, ale aj odcudzenosť prisťahovalcov a s tým súvisiaca strata kultúrnej kontinuity mesta.

KULTÚRA BÝVANIA

Väčšina bytov bola vybavená pozostatkami nábytku z predvojnovej éry. O nejakej moderne až do roku 1956 sa nedalo hovoriť. Priemyselná monopolná výroba nábytku bola viac o kvantite ako o kvalite. Nábytok sa vyhýbal dizajnu. Panelákové byty sa podobali ako vajce vajcu v základnom

členení na kuchyňu, obývačku a spálňu. K štandardu patrila kúpeľňa a WC. Zelený, sivý alebo modrý umakart s čiarkami bol ozdobou každej panelákovej kúpeľne. Umakartové jadro fungovalo ako reproduktor hádok susedov. Fenomén umakartového dizajnu umožňoval aj čuchovo zistiť, čo kto varí. Všetko sa zmenilo po svetovej výstave EXPO v Bruseli v roku 1958. Svetová výstava vpustila na scénu dizajn s čistými, jednoduchými líniami a s geometrickými, abstraktnými vzormi. Bolo to niečo úplne iné ako starší ťažký, ponurý nábytok. Bruselské trendy sa premietli výraznejšie do priemyselnej výroby až v 60. rokoch. Ľahkosť Expa Brusel sa do predaja v 50. rokoch nedostala. Na výstave nábytku v PKO v roku 1959, kde už bolo cítiť vplyvy Bruselu, jeden „spokojný“ zákazník napísal do knihy návštev: „Ďakujem za polhodinu onánie“. To, čo bolo na výstave, v obchodoch chýbalo. Vznikol kompromis – skombinoval sa Brusel s novými materiálmi, bukasom a s novými technológiami. Výsledkom boli montované zostavy nábytku. (Monti 100, Monti 300). Tí menej solventní museli vystačiť s tým, čo mali doma. Rozšírilo sa domáce majstrovanie, ktorého účelom bolo vystačiť si so staršími vecami, ktorým sa vylepšil vzhľad. Faktom ostáva, že v 50. rokoch sa u nás rodili základy štandardu vybavenia súčasných domácností.

ŠPORT

Fungoval len jediný krytý bazén v meste. V roku 1956 oslavoval bazén v Grösslingu 60. výročie svojho trvania. Býval plný až k prasknutiu Medzi kúpajúcimi trénovali aj plavci Slávie Bratislava a prebiehali tu aj kurzy neplavcov v rámci akcie „Každý občan plavcom“. Zásluhou preplneného bazéna som sa stal plavcom až v pokročilom veku 17 rokov. V tom čase Bratislava patrila medzi mestá s najväčšou návštevnosťou futbalových zápasov v Európe. Kapacita 25 000 divákov nepostačovala záujmu fanúšikov a štadión bol natrieskaný tak, že by ani povestná ihla neprepadla. Bariéry štadióna zažívali zaťažkávacie skúšky a keď nestačili pojať všetkých záujemcov, diváci vyliezali na strechu a na stromy, čo bolo životu nebezpečné. Správa štadióna rozhodla zvýšiť kapacitu na 60 000 divákov. Rekonštrukčné práce boli ukončené v rekordnom čase a tak medzinárodný zápas s Juhosláviou sa už hral pred rekordnou návštevou 70 000 divákov. Namiesto bývalých hodín sa namontovali svetelné tabule, na ktorých sa okrem stavu ukázali pred zápasom aj zostavy. Na umelé osvetlenie už nezostali financie.(Ešte že tam poletovali svätojánske mušky…)

Autor: JURAJ ŠEBO

Foto: Karol Kállay, Anton Šmotlák

---

Aká bola Bratislava

---