Aká bola Bratislava – Normalizačné roky sedemdesiate

---

---

Január 1970. Posledné nápisy proti okupantom miznú z fasád a múrov bratislavských ulíc. Na ich odstránení pracujú tí istí mladí ľudia, ktorí ich nedávno na tie múry písali. žiť sa musí.

Na jar sa uskutočnili aj federálne majstrovstvá Československa v hlbokej orbe. Naši hrdí družstevníci ukázali svoju zručnosť a jasne dokázali celému svetu, že situácia u nás sa konsoliduje. August 1970. Pomaly sa konsoliduje aj Bratislava Otvorili novú vináreň Napoleon. Jalta je otvorená do štvrtej do rána. Dokonca funguje i Krištáľ bar, kde okrem tradičnej fazuľovej polievky podávajú aj ruský boršč. Namiesto borovičky sa pije ruská vodka. Repertoár barových hudobníkov sa tiež trochu zmenil. Prevládajú skladby z tábora socializmu. Obľúbená je najmä Kalinka a Podmoskovské večery.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa vyľudnilo Korzo. Z ulíc zmizli postavičky a postavy, ktoré k mestu nerozlučne patrili. Otcovia mesta na príkaz strany a vlády znížili obrubník okolo Ganymedovej fontánu, na ktorom sme s obľubou sedávali. Nebolo už kde sedieť. To bol začiatok konca korza a začiatok sivej reality rýchlo rastúcej Bratislavy. Véčko tiež pomaly dohasínalo. Do života Bratislavy sa zapísala proletarizácia a ruralizácia . Došlo k sťahovaniu nových obyvateľov z iných slovenských miest i vidieka do Bratislavy. Naše hlavné mesto sa rozširovalo nielen prílevom nových obyvateľov, ale aj pridružením susedných obcí: Devínska Nová Ves, Podunajské Biskupice, Vrakuňa, Záhorská Bystrica, Jarovce, Rusovce. Menilo sa aj okolie Bratislavy. Zochova chata, obľúbené miesto trampov a čundrákov, sa postupne transformovala na noblesný hotel. Stále fungovali obľúbené reštaurácie a kaviarne – miesta stretávania sa flamenderov a bohémov: Štefánka, Olympia, Jalta či Park. Začiatkom 70. rokov dohasínal striptíz v Perugii. Zmizli povestné krčmy Fajka a Hron. Namiesto nich vznikali montované espressá, akoby ich jedna mater mala, s honosnými názvami Natálka (v Ružinove), Kalinka (v Karlovej vsi), Kazačok (na Šafárikovom námestí) a ďalšie.

KONIEC KRÁSAVICE NA DUNAJI

O Bratislave rozhodovali ľudia, ktorí k nej nemali žiaden vzťah (okrem mocenského) a nič o nej nevedeli, tým sa dá vysvetliť to, že popri veľkolepej gotickej katedrále, ktorú by si všade inde chránili ako oko v hlave, viedol hlavný ťah na druhý breh Dunaja. Podobne sa asi dajú vysvetliť aj ďalšie architektonické skvosty, ktoré mesto postihli počas sedemdesiatych rokov. Pokračovala industrializácia mesta úplne v protiklade s tendenciami v metropolách Európy, kde sa od priemyslu prechádzalo k službám. Znechutený týmto vývojom som chodil so svojimi malými deťmi do zoologickej záhrady. Pre mňa to vtedy bola oáza pokoja. Bratislava ako ekonomické centrum bola plná komínov, ktoré produkovali dym a smrad. Slovnaft a Dimitrovka pracovali naplno. V tom čase som býval na sídlisku Ostredky. Ráno bolo cítiť smrad z Dimitrovky, na obed sa pridal aj Slovnaft a večer to bola taká zmeska z obidvoch smerov. Ak náhodou viali priaznivé vetry a nebol smrad, tak bolo počuť hukot a smrad leteckého benzínu z neďalekého letiska. Keď neboli na oblohe lietadlá, pred domom burácali plno naložené nákladné vlaky. Slovom, idylka ako vyšitá. Napriek tejto devastácii dostalo mesto nový prívlastok Krásavica na Dunaji, čo bolo výsmechom doby.

PETRŽALKA

Petržalka bola najväčšou dedinou na Slovensku. Mala vyše 15 000 obyvateľov. Žila svojím samostatným životom provinčného mestečka-dediny. Známe boli najmä marhuľové sady. Tie marhule sa nejedli, tie sa pili. Po marhule sa sem chodilo až z ďalekého Česka. Dnes zo starej Petržalky nezostalo takmer nič. Zmizli známe krčmy Mrena a Lipa. Zanikla aj krčma U Rýchleho Johnnyho, kde bola taká „rýchla“ obsluha, že pivo bolo potrebné si objednať deň vopred. Neostala ani stopa po kinách Iskra a Partizán. Po štadiónoch Červenej hviezdy, Matadoru, Spojov i Pravdy sa len tak zaprášilo. Z petržalských fabrík ostala len Matadorka. Kovosmalt a Preglejka zmizli v prepadlisku dejín. Z toho, čo zostalo zo starej Petržalky, je už len torzo. Katolícky kostol z roku 1936, starý cintorín s hrobmi z prvej republiky, Sad Janka Kráľa, ktorý je najstarším verejným parkom na európskom kontinente, gymnázium na Eisteinovej z roku 1958. Pozostatky starej Petržalky nájdete sem-tam medzi panelákmi. Jej veľkú väčšinu uvidíte vpravo cestou do Jaroviec, Rusoviec a Čunova. Pod zeleným kopcom, kde občas TIRáci pásli dobytok, a kde je teraz offroad centrum. Obnovené a znovu postavené sú legendy petržalského pohostinstva Aucafé a Leberfinger. Prišiel rok 1973 a začala sa budovať nová Petržalka, ktorej dodnes viacerí nevedia prísť na meno. Niektorí pôvodní obyvatelia nechceli opustiť svoje rodné domy. Najdlhšie vzdoroval istý pán Halmoš, ktorý sa súdil do poslednej chvíle. Svoj boj vyhral až v roku 1993, keď už jeho dom dávno nestál. Dlho sa z tohto víťazstva netešil, krátko na to zomrel.

Prvý panelák skolaudovali v auguste 1977 a hneď sa doň nasťahovali prví obyvatelia. Petržalku začali prezývať „betónovou džungľou“, do ktorej sa chodilo len prespať. Mnohí obyvatelia, ktorí začiatky sídliska zažili, tvrdia, že vyzeralo nesmierne sivo a bezútešne.

POSLEDNÉ GRÁNIKY

Bratislava bola odjakživa rybárskym mestom. V 18. storočí tu fungoval rybársky cech. V Dunaji bol dostatok rýb ešte aj v polovici 20. storočia. Vtedy tu na Dunajskom nábreží boli umiestnené rybárske chatky so sieťami, ktoré sa ponárali do Dunaja. Volali sme ich grániky. Ponorená sieť bola okrem chytania rýb určená aj na chladenie piva. Boli umiestnené všade tam, kde boli schody do vody, čo bolo približne každých 150 m. Pri PKO mal svoju chatku pán Gábel. Keď ryby nebrali a vlastné pivo sa minulo, odpočíval pri pive u Dudeka (Rybársky cech), kde sa schádzala celá rybárska obec. Rybári z dolnej časti, ktorí mali grániky pri stanici propelera, navštevovali Hajzl bar. Grániky, ktoré boli súčasťou dunajského nábrežia, pomaly zanikali. Prvé začali miznúť v súvislosti s výstavbou PKO. Posledné zmizli v roku 1972 po dokončení mosta. Údajne špatili výhľad na most.

SOCHA MILICIONÁRA

Do roku 1976 strážili pokoj na Račianskom mýte policajti. Začiatkom roku 1977 sa k nim pridružil milicionár. Bol som na jeho odhalení. Neďaleko som pracoval, tak nás tam vyhnali ako štafáž. Bolo tam plno detí zo škôl. Dospelí sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Dosť pršalo. Asi preto natiahli na milicionára plachtu, aby nezmokol. Potom hovoril súdruh Gejza Šlapka, prestalo pršať, strhli plachtu, zatlieskalo sa a išlo sa v pracovnom čase na víno do viechy u Partizána na rohu Radlinského a Malinovského. Mám na milicionára tie najpríjemnejšie spomienky. Osud chcel, aby sa milicionár znovu dostal pod plachtu. Ľudia ho zakryli. Už sa nemohli naňho pozerať. Písal sa rok 1989.

MOST SNP (NOVÝ MOST)

Čas od času urobí veľký kúzelník David Copperfield vo svete kúzlo a nechá zmiznúť tank, železničný vozeň alebo nejaké budovy. Nikto nechápe, ako to robí, ale časom sa akoby mávnutím čarovného prútika zmiznuté veci objavia. U nás sa tiež také podobné kúzla robili. Vtedy to nebol Copperfield, ale konkrétni politici na radnici a na mestskom výbore strany, s tým rozdielom, že tieto kúzla mali trvalé následky. Pri výstavbe nového mesta zmizlo podhradie, synagóga, meštiansky pivovar, Vydrica aj ďalšie štvrte. Celkom zmizlo štyristo budov. Most sám osebe je architektonicky vydarený. Len je škoda, že pri jeho výstavbe zároveň zmizol kus bratislavskej histórie. Mohli ho azda postaviť inde. Vyústenie štvorprúdovej komunikácie na bratislavskej strane do subtílneho priestoru Starého Mesta pôsobí, akoby slon vkročil do ružového porcelánu. Most SNP vidím ako dielo, pre ktoré zmizla polovica bratislavskej histórie. Nič nové pod slnkom. Už niekoľko generácií sa pozeralo s nevôľou na Podhradie ako na jeden zo symbolov starobylosti bratislavských dejín. Bratislavská história sa začala ničiť už za čias Márie Terézie. Do mesta prišli noví ľudia a tí sa dostali do rozporov so starousadlíkmi, ktorí svoje práva opierali o históriu. Preto tak rýchle mizli bratislavské bašty, veže, hradby. Zopakovalo sa to niekoľkokrát. V roku 1919 prišli z vidieka Slováci a spoza Moravy Česi a začali ničiť. Prišiel rok 1945 a s ním opäť noví ľudia a nové búračky. Sedemdesiate roky neboli výnimkou, navyše socializmus pri ničení starých vecí nemal zábrany. Kým most uviedli do prevádzky, vykonali sa záťažové skúšky. Okrem plne naložených nákladných aut sa odpaľovali rakety z nosných častí mosta, aby sa zistila ich odolnosť. Prvé tri dni bol most otvorený pre verejnosť. Bola to veľká sláva.

Autor: JURAJ ŠEBO

Foto: archív autora

---

Aká bola Bratislava